Ahoj :) S radosťou dnes aj v nasledujúcich týždňoch a mesiacoch budem s vami zdieľať svoj ultrabežecký príbeh. Po 9 rokoch čakania som sa dostal na najstaršie stomíľové preteky na svete Western States 100. Moje blogy sú plné vášne pre tento unikátny šport, ale obsahujú aj množstvo užitočných informácií pre čitateľov, ktorí hľadajú vo svojom živote veľké aj športové výzvy.
Vaša občasná kúpa kávy za pár eur alebo pravidelný mesačný príspevok 4€ by mi veľmi pomohli pokračovať v investovaní času a zdieľaní mojich príbehov, plných skúseností s prípravou a motivácie. Vaša podpora nie je len finančným gestom, ale aj zárukou, že moje príbehy nájdu cestu k vám, mojím verným čitateľom.
Ďakujem za váš čas a podporu. Spoločne môžeme napísať ďalšie kapitoly tejto v skutku nezvyčajnej cesty. S úctou, Martin. Ďakujem.
„Počuj, ty máš aký itinerár na Western States?“
…poslal mi túto správu deviateho januára o trištvrte na desať môj kamarát, nádejný pacer Viktor Špalek. Je aktuálne miestny bežec na trailoch v tejto časti Kalifornie. Bol pri oboch štartoch predchádzajúcich Slovakov na Western States. Je teda nepostradatelný člen môjho podporného tímu.
„Wow!“ Máme 172 dní do štartu a ten týpek mi odpáli tesne pred večierkou takúto otázku 😊 Tomu vravím, moja krvná skupina!
PRIZNANIE
Mám takú „úchylku“. Žiaden strach, priatelia. Nie je na nej pre mňa ani okolie nič zlé. Aspoň myslím 😊
Zdroj foto: Richard Jonáš alias trt_barani a relentlessforwardcomotion.com
Mám rád prípravnú fázu pretekov, výprav, výletov, podujatí, služobných ciest, dovoleniek, svadieb (zatiaľ len jedna bola) 😊 Kto vie, možno práve preto som sa raz odvážil s kamarátmi zorganizovať bežecké preteky a potom to ešte pár rokov po sebe zopakovať. Veľa vecí v živote robím na poslednú chvíľu. Ale tie hore menované, robím rád v dostatočnom predstihu. Možno to mnohým príde divné, ale ja sa vždy veľmi rád niekam balím. Rád si veci zisťujem, zaisťujem, objednávam, rezervujem, preverujem. Skrátka a dobre, nenechávam riešenie cestovateľských vecí na poslednú chvíľu. Špeciálne ak ide o cestu na preteky. Nemusí sa to vôbec vyplatiť. Nedávno som od jedného top manažéra dostal otázku, či milujem cestovanie. Odpovedal som, že áno. Otázka ale je, že ktorú časť z neho. Obľubujem najmä plánovanie cesty. Pre mňa je táto fáza ako príprava drobných puzzle (kľudne čítaj puclí 😊) podľa zhlukov rovnakých a podobných farieb. Samotné skladanie, v tomto prípade beh/preteky samotné, by ideálne malo byť už „len“ taká pomerne jednoduchá záležitosť 😊 Alebo ešte lepšie, ničím a nikým nerušený finálny zážitok, po ktorý si na top preteky ideme, na ktoré roky čakáme a mesiace trénujeme.
ULTRABEH JE CESTOVANIE 😊
Raz mi Miki Kéri, viacnásobný víťaz STEFANIK TRAIL povedal, že pre neho sú ultrabežecké preteky ako cestovanie a putovanie z miesta A do miesta B cez krásnu, často veľmi „náročnú“ krajinu a práve preto to má veľmi rád. Ja to mám teda ešte širšie… U mňa tá cesta začína omnoho skôr, za počítačom 😊
Zdroj foto: Michal Kostka, STEFANIK TRAIL 2019, Miki Kéri v roli pacera (podporného bežca)
Uvediem za viacero skutočných príbehov aspoň dva (anonymné), kedy sa športovci, moji kamaráti, veľmi obabrali tým, že sa dostatočne včas nepripravili na niektoré veci, ktoré ale k cestovaniu za zážitkami ultrabehu nevyhnutne patria. Obaja sa v tých prípadoch určite uvidia. Už teraz ich prosím, nech mi to nemajú za zlé a dodávam, že rešpektujem ich „zvyky“ a mentálne nastavenie k prípravám na preteky. Aj keď mne je ich spôsob veľmi vzdialený, faktom je aj to, že sú to omnoho lepší bežci ako ja ak hovoríme o ich rýchlosti. Ale práve preto je ich skúsenosť o to výraznejšia a pre tento článok poučnejšia. Pointa tkvie v tom, že ak si podcenení určitej časti prípravy spôsobíme logistické trampoty, dokážu nám pokaziť všetko to, po čom možno veľmi dlho túžime a na čo sa dlho drieme.
TRUE STORY 1 (citácie sú už len parafrázy)
Volajme ho „Miňo“. Ozval sa mi 2-3 týždne pred štartom UTMB. Chápete, pre mnohých bežcov Mekka ultrabehu, losované preteky, prestíž veľká ako slon 😊.
Miňo: „Čau Maťo a vy kedy a ako idete do/zo Chamonix? Nemáte miesto v aute?“
Už sme nemali…
Miňo: „Už máte ubytko? A kde ho máte?“
Mali sme. Mali sme ho už viac ako pol roka pred štartom. Vlastne sme to rezervovali ešte pred lotériou UTMB. Na „bookingu“ je predsa možnosť bezplatného zrušenia rezervácie tesne pred príchodom na „miesto činu“.
Ako som to v tom čase vyhodnotil? Ak by prišlo k situácii, že tento kamarát je v problémoch, ihneď mu pomôžem. Ale musela by to byť skutočne akútna a práve vzniknutá situácia. V tomto prípade mi bolo jasné, že Miňo vie už 6+ mesiacov o mieste, dni a hodine svojho štartu a doposiaľ neurobil nič, čo by ho dalo do kľudu. Do kľudu aby nemusel riešiť tieto tak dôležité veci tesne pred tým, ako sa vydá na bežecké preteky dlhé viac ako 170 kilometrov s prevýšením 10000 metrov. A predstavte si situáciu, že bežec, ktorý sa na tento zážitok dlhodobo pripravuje, bežec ktorý dlho šetril peniaze aby si tento Chamonix výlet vôbec mohol dovoliť, bežec, ktorý urobil všetko preto, aby jeho podporný tím a rodina boli v maximálnej pohode a užili si ten 1 týždeň v Alpách s ním, že tento bežec dostane otázku či má voľné miesto v aute a že kde bude bývať… Aj keď mám Miňa veľmi rád a rešpektujem ho, nechcel som s ním cestu a ubytovanie zdieľať. Prečo? Lebo UTMB nie je sranda. Lebo UTMB je veľmi ťažké a čo si budeme hovoriť, je aj (pre mňa určite) nesmierne finančne náročné. Keď som dostal tie otázky, okamžite som si predstavil 3-4 dni strávené pred tak ťažkými pretekmi s človekom, ktorý má potenciálne ešte omnoho viac otázok ako tieto dve. Mal som čo robiť pred pretekmi sám so sebou. Lebo aj keď som pomalý, vždy mi záleží na tom, ako moje preteky dopadnú a ako zvládnem celý ten komplikovaný proces od začiatku až do konca. Osobný úspech v na UTMB a v ultrabehu všeobecne, môže mať mnoho podôb. Ten môj spočíva v tom, že si na konci môžem povedať, že som preň urobil maximum. Miňo sa tam nakoniec nejak dostal. Nejak aj niekde spal. Odštartoval. Nemyslím ale, že mal ten potrebný kľud. Neviem si predstaviť ako by som to dával ak by som v posledných týždňoch a dňoch pred odchodom riešil transport a ubytovanie. Pamätám sa, ako ma po vyštartovaní na cca 5-tom kilometri obehol do prvého kopca. Vždy je rýchlejší ako ja. Ale na druhý deň predpoludním sme sa na cca 90. kilometri stretli. Vlastne, len som ho za Cormayeurom na slnkom zaliatom traverze obehol. Vypieklo mu v horúčave vďaka len šiltu (nie čiapke) hlavu. Pokožku mal pod jemnými vlasmi úplne červenú. Zvalil sa do trávy, odpočíval, niečo riešil s hodinkami…
Zdroj foto: ULTRA RUNNING MAGAZINE, Gordon Harvey
V cieli na druhý deň popoludní tak tak stíhal limit celých pretekov. Isto túto situáciu Miňovi navodilo mnoho faktorov. Ale aj keď som s ním dodnes o tom nehovoril, myslím, že hľadanie transportu a ubytovania na poslednú chvíľu boli dva „demage“ faktory, ktoré mohli spustiť ďalšie negatívne vplývajúce procesy na jeho výsledný výkon. Dostal vtedy poriadnu bežeckú lekciu a všetci sa učíme najmä na vlastných chybách. V opakovanom štarte v nasledujúcich rokoch Miňo dokončil UTMB v lepšej pohode. Či si našiel ubytko a zabezpečil transport skôr ako v čase jeho UTMB premiéry? To neviem 😊
TRUE STORY 2 (citácie sú v skutočnosti parafrázy)
Frčíme na UTMB smer Chamonix v plnom aute (tata Pali, Vilko Bendík, Maťo Horniak) po talianskej diaľnici. Občas zastavíme na pumpe, dáme na stojáka ristretko a hybaj ďalej. Ideme v dostatočnom predstihu. Dokonca máme v pláne prenocovanie na ceste v malebnom mestečku Bergamo. Zmrzlina a ranné pobehanie pred raňajkami v historickom centre sú nezabudnuteľným zážitkom. Veď sa spýtajte tých hore menovaných 😊. Zhovárame za jazdy sa o tom, aké tie preteky vedia byť zradné a nesmierne náročné. Máme skvelú srandyplnú náladu. To sa s Maťom, Vilom a Palim ani inak nedá. Oni sú najlepší tím bavičov, aký si ultrabežec, strémovaný náročnosťou prichádzajúcich pretekov, môže priať.
Zdroj foto: súkromný archív (Pali, Vili, Maťo - Bergamo, ITA)
Zrazu mi zvoní telefón. Prijímam hovor nahlas do celého auta, lebo veď šoférujem 😊 Volá mi (volajme ho) Rasťo.
Rasťo: „Čau Maťo, ako sa máš? Tak čo, už sa tešíš?“
Jasné, tešíme sa všetci a sme už na ceste…
Rasťo: „Ty už si na ceste? Paráda! Počuj, čítam si tu teraz pravidlá pretekov a píšu tu, že v povinnej výbave treba mať nepremokavú bundu s vodným stĺpcom 10000. To fakt?!“
Jasné. Veď ideme do hôr a výšok, kde nezriedka v týchto dňoch prší, sneží a vie tam byť v sedlách neskutočná fujavica.
Rasťo: „Prosím ťa, ty už si tam raz bol. To vážne kontrolujú? To si mám teraz takú bundu ísť kvôli tým pretekom kúpiť? A kde to teraz zoženiem?“
Kukáme potichu na seba v tom aute a neveríme vlastným ušiam. Pozor, toto je jeden z naj bežcov Slovenska s akými som kedy mal do činenia. Veľká osobnosť, múdry človek, fantastický kamarát. Ale skrátka má iné priority ako ja. Som bežecký slimák, zato zanietený blázon do príprav 😊.
Odpovedám mu, že to určite musí mať, pretože mu budú nie len pred pretekmi, ale aj počas nich šacovať výbavu a predsa nechce, aby ho z takých pretekov stiahli. Radím mu, aby si buď rýchlo od niekoho bundu požičal, alebo kúpil. V Chamonix je v týždni UTMB pivo za 10+ EURO a z cien bežeckých búnd odpadne a do štartu sa nezotaví. Celá naša posádka má Rasťa vo veľkej úcte, ale keď zloží telefón, vybuchneme do smiechu a chytáme sa za hlavy. „Čožéééé?!?! 😊“
Rasťo z viacero dôvodov UTMB preteky v tom roku nedokončil. Postupne začal mať na trase rôzne zdravotné problémy aj pre ďalšie podcenenia bezprostredne pred pretekmi. A tak ho zdravoťáci neskôr na trase stopli. Môžem si namýšľať, ale zmes podcenenia podujatia, na ktoré sa Rasťo ne/chystal plus finálny stres z nemilých prekvapení tesne pred pretekmi, ktoré prekvapeniami vôbec nemuseli byť ak by si podmienky pretekov študoval omnoho skôr, to všetko so sebou súvisí a podráža nohy aj tým najlepšim bežcom v Malých Karpatoch.
*****************************************
MY WSER PLAYLIST_09
IGOR KMEŤO, ELPE, Mám Chuť Zas Žiť
*****************************************
VNÚTORNÉ NASTAVENIE A MOTIVÁCIA SÚ NESMIERNE DÔLEŽITÉ
Ešte raz zopakujem, že som ďaleko horší bežec ako títo moji veľmi dobrí kamaráti. Ale ja mám pred takýmito pretekmi skrátka takú pokoru a „špundus“, že neexistuje aby som veci, ktoré riešili oni dvaja, nemal ja vybavené už celé mesiace pred dňom "D". Skrátka som asi omnoho väčší bojko ako oni, ale to sa v danom roku na UTMB ukázalo ako moja „bežecká“ výhoda. Bežecká preto, lebo som presvedčený, že zodpovedný prístup vo fáze logistických príprav je v ultrabehu nedeliteľnou súčasťou výkonu športovca. Ultrabeh, resp. jeho preteky, sa v mimoriadne vysokom pomere odohrávajú v hlave bežca a omnoho skôr ako hlásateľ na námestí zareve „štart!“.
NAZAD K ITINERÁRU – LOGISTICKÉ DESATORO WESTERN STATES 100
„Jasné kámo, ja už zajra môžem štartovať! Hahaha!“, odpovedám na úvodnú Viktorovu otázku.
1) Letenky – kúpené 48 hodín po vylosovaní. Letenky cez oceán sa nedajú refundovať v prípade, že nakoniec nepoletíte. Ale dajú sa za pomerne vysoký poplatok prebookovať na iný termín. Toto nie je na programe dňa. Dá sa dodatočne vyriešiť poistenie v prípade, že neletíte. To ale nezabezpečuje letecká spoločnosť. To si treba poriešiť s niektorou z domácich poisťovní. Ešte som toto poistenie neriešil a neviem, či vôbec budem riešiť.
2) Ubytovanie – to bolo rezervované na bookingu dobrých 4 mesiace pred samotnou lotériou. Mal som rezervované menšie kapacity (apartmán so 4 osobami) ale aj veľké kapacity (celý dom pre 12 osôb). Neskôr sa ukáže, ktorá z nich to bude a tú druhú bezplatne odhlásim. Ale už dnes tuším, že to bude tá “štvorka“, v ktorej nakoniec „zaparkujeme“.
3) Požičanie auta – rezervácia urobená zároveň s kúpou leteniek. Keďže letím/e do San Francisca, tak auto vyberáme na letisku. Auto musí byť prispôsobené nie len preprave na hotel viac ako 3 hodiny od letiska a nazad do mesta/na letisko, ale musí byť pohodlné pre posádku, ktorá viac ako 24 hodín sprevádza bežca na trati a musí sa dostať niekedy aj na menej prístupné komunikácie po prašných horských cestách pohoria Sierra Nevada. Musí byť teda veľké a s vysokým podvozkom. Také doma nemám…😊
4) Skúmanie trasy WSER a eventy WSER pred pretekmi - Premyslené časy na presuny v prípade, že počas aklimatizačného týždňa budeme chcieť robiť výlety na trať k rizikovým úsekom, aby sme ich prešli, naštudovali, navnímali. Rovnako sa chceme zúčastniť oficiálneho programu, ktorý prichystali organizátori v stredu pred štartom. V cieľovom mestečku Auburn bude BBQ párty nie len pre zahraničných bežcov, ale aj pre ich podporné tímy. Zarezervoval som miesto pre 6 osôb 😊 Jeden nikdy nevie a niektorí z nás zjedia aj za dvoch!
Zdroj foto: súkromný archív, LAVAREDO ULTRA TRAIL
5) Pravidelná sauna v mieste diania - V týždni pred pretekmi budem chodiť ja aj môj podporný tím do sauny pre lepšiu aklimatizáciu v horúcich kaňonoch. Ja mám „povinne“ 30 minút denne až do štvrtku. Bolo teda potrebné rezervovať ubytovanie s blízkou saunou, resp. vyskladať program tak, aby na tú saunu vždy zostal dostatok času. O saunovaní pre potreby prípravy na preteky budem neskôr písať samostatnom blogu. Ten blog budem písať v čase, kedy si ten vzorec saunovania budem prechádzať skúšobne na Slovensku cca 10 týždňov pred štartom pretekov. Toto saunovanie bude priamo spojené aj s bežeckým tréningom a veľmi sa na to teším 😊
6) Zážitky sprievodného tímu (nie je to celé len o mne) - Nejaký program pre SK členov tímu treba. Skrátka toto vyžaduje čas a ten treba skĺbiť s inými technickými vecami ako prihlasovanie bežcov, pacerov, brífingy crew tímov, brífing pretekárov a podobne. Keby som bol sám, asi by som tie posledné dni ladil inak. Ale na WSER určite nechcem byť sám 😊 WSER je o priateľoch a spriaznených dušiach. Beh je až na druhom mieste. A chcem, aby tí, čo sa obetujú, utratia nemálo peňazí, času a pôjdu so mnou, aby mali silný zážitok. A tak sa budeme snažiť vyplniť čas peknými vecami a udalosťami a zároveň bude nevyhnutné dávať bacha, aby to zas mňa nepoškodilo pred pretekmi. Moja prvá návšteva WSER v roku 2017 z tohto pohľadu nedopadla úplne slávne, tak sa teraz chcem chovať inak, zodpovednejšie.
7) Cieľ v Auburn - samozrejme bolo treba zaistiť pre posádku aj ubytovanie po štarte v cieľovom mestečku Auburn. Stalo sa! Môžeme byť všetci kľudní 😊. V Auburn sa bude spať nie len v čase, keď ja budem na trase, ale aj noc po skončení celého podujatia. Mnohí ľudia ihneď odchádzajú po záverečnom ceremoniáli. My sme tiež v roku 2017 dali nejaké oslavné burito a zmizli sme. Ale ja mám pocit, že si tam chcem „regeneračne“ pochodiť ešte uličky a urobiť si prvú rekapituláciu z pretekov ešte stále na mieste jej diania. Nech je to akokoľvek malé provinčné mestečko, také jedno-dve-tri.--- pivá 24 hodín po všetkom v miestom bare/putike, to je tiež niečo, čo by som tam rád zažil 😊
8) San Francisco - hneď v čase kupovania leteniek som objednával dodatočné ubytovanie v San Franciscu. Tam chcem stráviť s SK časťou podporného tímu ešte pár dní po skončení pretekov. Hotel som tam teda objednal až po vylosovaní, pretože San Francisco má tých príležitostí na rezervácie na dobrom mieste za slušnú cenu neúrekom. Ale, tiež som to nenechával na poslednú chvíľu, pretože sa chcem od teraz až do štartu zaoberať len tréningom a týmto blogom 😊
9) Drop Bagy – miest na ponechanie vecí na trase je neúrekom v porovnaní s inými hlavne neamerickými pretekmi. O stratégii rozmiestnenia drop bagov budem tiež písať samostatnú kapitolu blogu. Ale nebude tých „vrcúšok“ málo :). V drop bagoch bude primárne strava, ktorá ak by mi nezašmakovali veci na občerstvovačkách, bude náhradou a bude odrážať moje testované stravovanie v tréningu (aj o tom napíšem asi nie len jeden blog). A budú v nich rozmiestnené bežecké topánky a ponožky. Mnoho ponožiek a mnoho tenisiek. Toto je veľmi špecifická vec pre WSER. Pri pomerne dramatickom klesaní počas skoro celých pretekov, pri obmene rôznych podmienok terénu a pri brodení sa riečkami na dne viacerých kaňonov, je na trase jednoducho neúrekom príležitostí vzniku gigantických pľuzgierov. Suchá „ponga a bota“ jednoducho musí byť všade tam, kde to je potrebné!
10) Paceri a ich nástup na trasu – od tejto taktiky sa odvíja aj ďalší zvyšný itinerár presunov podporného tímu. Tam, stále nemáme 100% jasno a finálna verzia sa ukáže asi až počas pretekov. Predbežne rátam s dvoma pacermi. Jeden (zatiaľ neprezradím kto) ma bude sprevádzať do cieľa na posledných 10 km. Nemá veľa skúseností a počítam, že ako ja v roku 2017, aj on sa počas dňa na trase bezhlavo vypečie pod horúcim kalifornským slnkom. Nuž tak nech má večer, keď mu to dôjde, čas na regeneráciu, schladenie a určite aspoň trochu času na ľahký párhodinový spánok. A ja, ak prežijem, sa na ten záver zjavím buď v noci, resp. nad ránom. To už by mal môj pacer na posledných 10 km nabrať sily a byť ready na final 10K countdown 😊 Viktor Špalek, by mal byť môj hlavný pacer. Už sprevádzal Mariana Kamendyho a robil šéfa crew tímu keď sme na trase bežali s Tomášom Tencerom. Toho času mali Viktor s Marianom dohodu, že si ho Marian vyzdvihne nie na Foresthill (v prvom možnom bode), ale až na river crossing. Moja posádka bude určite na Foresthill. Tam je to totiž aj veľmi veľký zážitok, keď môžete pozorovať, ako si hlavní favoriti uľavujú v kresielkach, obložení svojimi podpornými tímami. Menia výbavu a chystajú sa do najbežeckejšej časti pretekov. Skúsení rýchlici zvyknú vravieť, „The race starts at Foresthill.“ Odchody bežcov a pacerov z Foresthill sú často doprevádzané ováciami prihliadajúcich divákov. Sám som to ako pacer zažil. Ak milujete tento šport, odchod z Foresthill s ďalšími bežcami je jeden z naj momentov, ktoré si chcete zapamätať do konca svojho života.
Zdroj foto: ULTRA RUNNING MAGAZINE, Luis Escobar - stanica Foresthill WSER a Tom Evans a pacer
Nuž tak, buď si „vezmem“ Viktora tam – hlavne v prípade ak už budem zdochlina a ešte bude o čo bojovať (časový limit pretekov, alebo silver buckle časový limit). A naopak, ak sa budem cítiť ešte (nejakým zázrakom) dobre, tak by som rád skúsil vziať pacera až v sekcii pri river crossing. Som presvedčený, že vnútorne som v týchto dlhých behoch sólista. Ja si jednoducho rád trpím sám 😊. A keď naopak, chcem pritlačiť na tempo, nepotrebujem niekoho, aby ma k tomu povzbudzoval, alebo nebodaj hecoval. Ja mám vnútornej motivácie až moc. A aj preto si myslím, že hlavnou úlohou Viktora na našej spoločnej ceste bude brzdiť ma, ak budem prepaľovať tempo a on uvidí na hodinkách, že máme času ešte dosť. Alebo bude jeho úlohou práve opak., tj. vzkriesiť mentálnu/fyzickú mŕtvolu, ak by mi telo, alebo gebula úplne odišli z trasy a hrozilo by, že preteky nedokončím. V tom pomyselnom strede, keď mám pocit, že na to ešte sám stačím, sa ja v priebehu pretekov veľmi silno uzatváram. Aj v tom pomyselnom mentálnom strede už bežec za stým kilometrom veľmi trpí. A ja som v tej časti zvyčajne strašné hovädo a zlý parťák. Veď sa spýtajte Paliho 😊 Vtedy je najlepšie pre všetkých bežcov ako som ja, aby si tým ultra „peklíčkom“, ktoré tak milujeme, prechádzali sami. Nuž tak uvidíme… Aj môj momentálny mentálny a fyzický status v poslednej tretine pretekov rozhodne, ako sa môj podporný tím bude po zvyšku trate presúvať.
Tak takto to nejak bude 😊 Aspoň tak som to nachystal. Jasné, pán Murphy a jeho zákony schválnosti nikdy nespia a isto sa nejedna vec zmení aj na poslednú chvíľu. Lenže ja stále verím, že šťastie praje pripraveným a ja chcem byť koncom júna medzi tými najšťastnejšími 😊
Milý priateľ čitateľ, toto je moja cesta na štart legendárnej Western States 100. Čakal som na túto príležitosť viac ako 9 rokov. Nechcem si skúsenosti, zážitky, ale aj rôzne myšlienky, ktoré mi na tej ceste idú hlavou, nechať len pre seba. Tento týžDenník je tu pre každého, koho to osloví a v mojich príspevkoch uvidí aj kúsok seba. Ďakujem každému, kto mi pošle do komentárov spätnú väzbu. Ďakujem za čítanie, zdieľanie, za prípadné podnety k novým príspevkom. Mojim želaním je, aby si si šálku kávy, čaju, horúcej čokolády, alebo pohár vína vychutnal pri mojich textoch ešte o trochu intenzívnejšie. Kúpou "kávy" alebo prihlásením sa za člena podporovateľov a odberateľov mojich pravidelných príspevkov, podporuješ moju snahu tvoriť pre bežeckú komunitu inšpiratívny a užitočný obsah a pomáhaš mi priblížiť sa k veľkému a náročnému cieľu, ktorý mám pred sebou už 10 rokov, no teraz je už skutočne "na dosah".