Zdroj Foto: Letecká 100-ka FB
Dnes vám ponúkam do pozornosti report z prvej tohoročnej ultratrailovej "stovky" na Slovensku. Tak, nech sa páči. Bude ale koncipovaný trochu inak ako klasický štart-cieľ report. Tieto „zážitkové“ reporty sú vďaka kamarátom bežcom už na nete a sú skvelé. Dozviete sa z nich veľa o tom, aký to bol deň, s akými podmienkami a ako sa komu darilo.
Zdroj Foto: petermeciar.sk, Poznámka: Štélujem si tu v dave moje Garminy. Nedarí sa a po pár krokoch zo štartu sa ocitnem úplne sám a posledný :). A pritom veľmi dobre viem, že ovládanie "hardvérových gadžetov na hranie" nie je vôbec mojou silnou stránkou :)))))
Kto čítal moje predchádzajúce blogy, vie, že toto podujatie bolo pre mňa tréningom, prvou zaťažkávacou skúškou, ktorá mala ukázať, či sa moja príprava na Western States 100 uberá správnym smerom podľa mojich očakávaní. Dnes sa dočítate, či sa mi podarilo otestovať počas týchto pretekov 7 dôležitých elementov, ktoré budú súčasťou WSER pretekov a ktoré sa podľa mňa dali technicky preveriť práve na Leteckej 100-ke. Pomôžem si do veľkej miery štruktúrou predchádzajúceho blogu. Spomeniem v tomto texte aj veci, ktoré sú podľa môjho názoru už takmer vyladené a naopak, spomeniem aj veci, ktoré sa ukázali ako „domáce úlohy“ pre zlepšenie v nadchádzajúcich týždňoch a mesiacoch.
Ako radi vravia anglicky hovoriaci bežci, tento report bude teda Western States „race specific“ vo vzťahu k mojej príprave.
VŠEOBECNÉ INFO – KRÁTKE ZHRNUTIE
Predsa len je na úvod dobré povedať, čím bola tohoročná jubilejná 10. Letecká 100-ka špecifická, v čom bola iná a v čom tradičná. Toto podujatie som ako bežec absolvoval už tretíkrát (2016, 2018, 2024). Minulý rok som týždeň pred pretekmi dostal covid a tak som si musel rok počkať. Ale to ja rád, pretože táto stovka Považským Inovcom a Strážovskými vrchmi sa mi veľmi páči.
Trasa a jej oficiálne parametre sú už viac menej ustálené na parametroch 106 km, +3590 m. O tejto stovke sa dá aj tvrdiť, že je momentálne „papierovo“ najľahšia. Pozrite si parametre tých ostatných SUT 100+ km akcií a pridajte k nim ešte aj aprílovú klasiku, Lazovú 100-ku Slava Gleska. Letecká 100-ka vie ale zamiešať karty bežcov najmä počasím, ktoré vie byť na začiatku marca v okolí Trenčína rok od roku iné...
Z hľadiska zrážok to bola toho roku ideálna predpoveď. Nemalo ani pršať, ani snežiť a ani v noci mrznúť. Zato minulý rok snežilo parádne 😊. Predpoveď počasia ale tento rok „veštila" postupne silnejúci vietor od juhovýchodu. Vzhľadom na smer našej „jazdy“ sme to teda mali najskôr schytávať do tváre. Ja som to konkrétne schytával do kontaktných šošoviek, tak som bol v úvode celkom slušne zaslzený 😊. Neskôr fúkalo tak akosi zboku a potom kadejak inak, ba aj za krk. Snažil som sám seba presvedčiť, že musím byť v úvode trpezlivý a potom nás snáď ten „vetrík“ za odmenu potisne od zadku hore tam do kopčekov 😊.
Čo bolo na tohoročnej L100-ke rovnaké ako doposiaľ? V prvom rade skvelí ľudia okolo podujatia. Naozaj, všade na nás bežcov čakali doslova rozkvitnuté úsmevy, veselé tváre, hlučné zvonce a rapkáče „povzbudzovače“. Snáď najviac pozitívnej energie sa mi na trase dostalo na občerstvovačke K3 na Bezovci. Dievčatá nešetrili úsmevmi a pozdravmi. Človek by mohol mať na chvíľu pocit, že ak by medzi nami neboli tie veľké stoly, prehýbajúce sa pod všetkými tými dobrotami a pizzou (špecialita K3-ky!), tak ho vezmú do náručia a priateľsky vyboškávajú 😊. Teším sa na ne opäť nabudúce!
Zdroj Foto: petermeciar.sk, Poznámka: Inak ako so širokým úsmevom som z K3 ani nemohol odísť, ďakujem!
Čo bolo na tohoročnej L100-ke z môjho pohľadu iné ako v rokoch, keď som sa jej zúčastnil ako bežec alebo dobrovoľník? Prakticky všetky mnou vnímané zmeny boli len pozitívne. Organizácia sa mi zdala omnoho lepšie vyladená. Na občerstvovačkách sa o nás starali ľudia, ktorí vedeli načo tam sú a čo ultrabežci na stanici v danom momente vyžadujú. Z roka na rok sa nie len bežecké pelotóny zrýchľujú, ale aj dobrovoľníci fungujú akosi lepšie. V základných úlohách konajú „automatickejšie“ a tým pádom majú aj viac času na osobný kontakt s pretekármi a pôsobia viac kamarátsky v tom celom zhone, ktorým oni hrdinsky počas dňa prechádzajú. No ale dosť poézie, poďme na tie fakty, kvôli ktorým som na Leteckú 100-ku tento rok nastúpil.
Tak teda poďme rad radom cez tých 7 „elementov“, ktoré som v predchádzajúcom blogu avizoval, že budú predmetom môjho skúmania. Cieľom tohto dňa bolo posúdiť, či majú zmysel, alebo prípadne zvážiť, ako by som ich v nasledujúcich týždňoch tréningu mohol ešte lepšie nastaviť a vyladiť.
TEST 1
OBUV NA ŠMYKĽAVÝ TERÉN – Tak toto bola paráda! Počas pretekov som si vravel, že prvá správa v reporte jednoducho musí byť o týchto topánkach 😊. A to som si nepamätal, že aj v predošlom blogu som ich tiež spomenul ako prvé. Tak prečo prvé aj teraz? Pretože to bol fakt super zážitok! Nemám sponzora na tento projekt. So značkou INOV8 som v minulosti spolupracoval ako organizátor STEFANIK TRAIL, ale neskôr som spolupracoval aj s ďalšími značkami a behal v ich produktoch. Striedal som ON, Columbia Montrail, behával som v NIKE WILDE HORSE, občas behávam v topánkach ALTRA, HOKA ONE ONE (verzia WIDE). Z výberu značky Salomon dodnes neobujem moju krátku a širokú „čongálu“ ani do ich najširších modelov :). Často sa ma na Salomon topánky ľudia pýtajú. Odpovedám im, že mám skrátka na Salomon kopytá blbú nohu :).
Budem písať aj separátny, veľmi podrobný blog o tých modeloch, ktoré so mnou pôjdu na preteky do Kalifornie. Takže teraz poviem len to, čo som zažíval minulý víkend s jedným z nich, INOV-8 X-TALON ULTRA 260. Do počasia, akému sme čelili (mierne vlhko z dažďov, ktoré boli len pred nedávnom realitou po celej dĺžke trasy, ale týždeň pred pretekmi chvalabohu ustali), boli tieto "X-talóny" naozaj správnou voľbou.
Zdroj Foto: inov-8.com
Kladné stránky: neskutočne spoľahlivé štuple v tom vlhkom lese... V minulosti sa mi nestalo, že by som po dobu celej 100-ky aspoň raz nezakopol. Tentokrát to šlo bezchybne. Asi aj kondička bola lepšia, ale o tom neskôr. Nepošmykol som sa napriek tomu, že vo viacerých zvážniciach bolo staré hnijúce lístie. Extrémnemu bahienku som sa párkrát vyhol, ale keď som musel prebehnúť skrz, topánky s ním nemali väčší problém. Vďaka spoľahlivému gripu som na trase šetril veľa energie. Nemusel som nadmerným úsilím dobrzďovať šmykľavé plochy na zbehoch. Topánky držali a neiritovali ma. A to aj napriek tenšiemu jazyku ako u predchodcov tohto modelu. Vysoké štuple ma neomínali a nepôsobili neprirodzene ani na pomerne dlhých asfaltových úsekoch. Ani raz ma nevyrušil náznak podvrtnutia členka a podobne. Tieto „botky“ spôsobili, že všetko ostatné šlo na trase hladšie ako inokedy. Pre bežca je veľkým šťastím, keď nájde topánku, ktorá mu sadne ako uliata. Tento model, sa pre moju nohu ukázal ako ideálny.
Zdroj Foto: inov-8.com
Problémy, na riešenie: no ale táto „láska“ nebola lacná a nebola ani láskou na prvý pohľad. Prečo? Štandardná cena týchto topánok je dnes (ale aj v čase nákupu) bola 150 EUR, takže keď som narazil na výrazne lepšiu cenu, ihneď som kúpil dva páry mojej obvyklej veľkosti 43. Vravím si, mal som prvú aj druhú generáciu tejto topánky, no a tá aktuálna mi nepripadala príliš iná. Ba ešte predchádzajúce X-CLAW 275, ktoré sú jednoznačne ich staršími príbuznými, tak tie mi sedeli vo veľkosti 43 ako zadnica na šerbel. V nich som behával, dokým sa mi jedna z podrážok úplne neodtrhla. Ale po odbehnutých cca 1000 kilometroch mi to už vôbec nevadilo. Tak som si kúpil 2 páry týchto nových vo veľkosti 43 s istotou, že mi sadnú. Dal som ich prvýkrát na nohu a skoro ma trafilo. Boli mi veľké. Ale tak veľké, že mi pri behu doslova v špičkách dunelo, toľko tam bolo voľného miesta. Necítil som v nich tú istotu, ako u predchádzajúcich modelov. Rovnako som cítil, že mi pomerne pevný zvršok topánky pri ohnutí chodidla v špičke vytvára na prsty zhora nepríjemný tlak. Bol som si taký istý, že mi budú dobré, že som premeškal dobu ich vrátenia. Aktuálne mám teda teraz doma tri páry tohto modelu. Jeden úplne nový (veľkosť 43), ktorý som nevybral ani z krabice. Predávam tento pár za 90 EUR. Jeden nový s nabehanými 35 km po lese (veľkosť 43). Predávam ich za 80 EUR. No a jeden pár (veľkosť 42,5), ktorý mi konečne sadol. V ňom som tento týždeň s veľkou istotou a pohodlím bežal Leteckú 100-ku a určite ho si zoberiem na preteky do Kalifornie. Pri skúšaní tejto veľkosti som mal počas úvodného behu pocit, že budú možno na dlhé behy úzke. Vravel som si, že to nie je možné aby pol čísla urobilo taký veľkostný skok. Našťastie po druhom a treťom tréningu mi už bolo jasné, že po prešnurovaní sadnú na moje nohy úplne perfektne. Jediné, čo mi teraz lozí po rozume je otázka, či sa mi pri tréningu do júna tie moje 42,5-ky nezoderú. Držali sa cez víkend aj na asfalte statočne, ale mňa čaká do konca júna možno ešte veľa, veľa aj blatových kilometrov. Ak by niekto kúpil tie dvoje 43-ky, veľmi by mi tým pomohol a zrejme by som siahol po rezerve, po druhom páre v tej pre mňa správnej veľkosti. No veď, ozvite sa záujemci a príďte aspoň oprobovať. Môžeme si spolu vybehnúť 😊.
TEST 2 + TEST 5
BEH BEZ BEŽECKÝCH PALÍC + FĽAŠE V RUKE – na Western States sú palice zakázané. Dlžím vám jednu opravu informácie z predchádzajúceho blogu o „nepaliciach“. Teda, niežeby na tom nejak extra záležalo, ale tento víkend som nebežal svoju prvú horskú stovku bez palíc. Predsa len som už jednu zabehol, ale bolo to pomerne dávno. Ale spomenul som si na to v cieli Leteckej 100-ky minulý týždeň. Prečo? Pretože minulý týždeň mi v cieli namerali moju druhú najrýchlejšiu stovku vôbec s časom 14 hodín a 39 minút. A tá jediná rýchlejšia stovka pred ňou, bola práve tá doposiaľ jediná "bezpalicová" v roku 2016 (Prešporský Ultra Punk 103 km / cca +3200 m). Dohľadal som to pre istotu vo fotkách 😊. Nedokazuje to síce, že bez palíc beží človek rýchlejšie, ale skôr to poukazuje na skutočnosť, že keď mám trochu lepšie natrénované, palice mi nechýbajú 😊.
Zdroj Foto: Vivafoto FB, Lazová 100-ka FB
S flexi fľašami v tzv. „handheldoch“ už nejaký ten týždeň trénujem. Beriem si ich hlavne na dlhšie víkendové behy, aby som to mal natrénované. Je to 1 kilo naviac v predsunutej dynamickej časti postavy bežca. Navyše dynamický pohyb s tou mini záťažou je potrebné vykonávať po značne dlhú dobu. Dobrá správa, vôbec mi to neprekážalo!
Kladné stránky: Do vreciek so zipsom na fľaškových puzdrách viem ešte umiestniť 2 + 2 bežecké gély. Mal som ich tam uložené na štarte. Neskôr som si do týchto malých vrecúšok vkladal len prázdne gélové obaly. Prišlo mi to fajn, pretože moje „kapsy“ na bežeckej veste nemajú zipsy. Často sa tak môže stať, že pri vyberaní nabíjačky, káblika, či silikónového pohárika počas behu, odpadky tohto druhu môžu ľahko vykĺznuť na zem a nemusím si to vôbec všimnúť. Mnohí bežci, ktorí s handheldami behávajú, tvrdia, že je to celkom slušná preventívna nárazníková zóna pri páde dole dlaňami. Bežec v prípade pádu údajne predíde vážnejšiemu zraneniu zápästia a odreninám. Ja som toto zatiaľ netestoval :). Pri stúpaní do kopca som si fľaše (dlane) pekne položil na stehná, vystrel som chrbát a zhlboka dýchal. Naopak, pri behu z kopca som považoval tieto „miniťažítka“ za celkom slušné stabilizátory. V prípade, že bolo treba niečo upraviť na výstroji, bolo možné z jednej ruky fľašu uvoľniť a chytiť ju druhou rukou za popruh. Fungovalo to bezchybne, nemal som pocit diskomfortu. Pil som z oboch fliaš rovnomerne striedavo. V ľavej ruke voda, v pravej vždy rozrobený hroznový GU ROCTANE bezkofeínový kalorický prášok (200 kalórií v 500 ml nápoja = ekvivalent dvoch klasických „lepkavých" sladkých gélov). Keď sa mi bežecky darilo, nadobúdal som pocit, že mi fľašky v rukách zlepšujú „swing“. Keď mi to šlo trochu menej, nikdy som to nepripisoval fľašiam v ruke. Bol som veľmi zvedavý, čo to spraví, ak s nimi budem bežať 100+ kilometrov. Keď som totiž v minulosti behával 15-20 km tréningy len s jednou zapuzdrenou fľaškou, občas som cítil potrebu si ju prehodiť do druhej ruky. Teraz mi to však nevadilo. Ruky jednoducho nemali dôvod žiarliť jedna na druhú 😊.
Zdroj Foto: Letecká 100-ka FB, pcgameabout.com
Problémy na riešenie: Obával som sa, ako udržím pevný úchop fliaš v bežeckých rukaviciach. V zásade ani to nebol problém. Počas behu držali fľašky v dlaniach ako mali. Keď sa spľasli, lebo som z nich už nejaký objem "vysosol" stačilo do nich trochu fúknuť a dorástli do pôvodnej veľkosti bez tendencie skĺznuť z dlaní. Drobné technické problémy nastali keď som si chcel vybrať z vesty nejaké jedlo (gél/praclíky nájsť + otvoriť + uchopiť odtrhnutú časť obalu...). Podobné to bolo pri malej potrebe (fľaše sňať + fixnúť pod pazuchu + rukavice dole + ...:)). Skrátka fľašky len tak o strom neoprieš :). Myslím ale, že na WSER to bez rukavíc bude všetko výrazne jednoduchšie. Ak aj má človek mierne obmedzenú manipuláciu s prstami a obmedzené uchopenie vecí rukou, akonáhle má „bosé“ prsty, miera citu v nich a schopnosť manipulovať je nepomerne väčšia. Western States 100 bude naozaj beh extrémne „naľahko“ a tak si aj po Leteckej 100-ke myslím, že rozhodnutie pre tento spôsob nosenia vody, bude pre mňa a môj beh v júni prínosom.
Zdroj Foto: ultramarathonrunningstore.com, fleetfeet.com, irunfar.com
TEST 3
DVOJKA TEPOVÁ ZÓNA alias Z2
Rýchle pre pripomenutie, moja Z2 = podľa mojich testov v Go Create Performance štúdiu 116 – 131 úderov za minútu (bpm = beats per minute) a Z3 = 132 – 142 bpm. Ako som písal, šlo mi v týchto pretekoch hlavne o vyskúšanie, ako sa beží „v dvojke“ zóne 100+ kilometrov. Podarilo sa mi na začiatku vyraziť takmer 4 minúty potom, čo sa zo štartu pohol celý pelotón. Zdržal som sa v snahe niečo nastaviť v Garmin hodinkách, ale ja, technický antitalent, môžem byť rád, že som tie hodziny neskôr vôbec spustil. Vykašlal som sa na to. Jednoducho som ich zapol ako vždy na tréningu a pustil sa za bežcami a diaľkoplazmi z posledného miesta. Zaujímavý pocit, vidieť naťahujúceho sa „ľudského hada“ postupne sa rozťahovať a upaľovať po celej hrádzi. A prečo upaľovať? Pretože som po pár sto metroch, keď sa mi posledných pretekárov nedarilo poľahky docvaknúť, musel opäť na tie Garminy pozrieť a zistil som, že aj tí najpomalší bežia v tempe 1 kilometer za 5 minút 55 sekúnd. Bežať (aj keď po asfaltovej rovine) v úvode stovky tempo pod 6 minút?! Veď je to bláznovstvo! Až teraz som si uvedomil, že to isté som v minulosti robil presne aj ja. Vďaka tomu, že som prišiel do Trenčína trénovať iné veci ako beh samotný, zaťal som sa a povedal som si, že okolo tej 120ky až 130ky tepovky to na tej 20 kilometrovej hrádzi udržím. A pokiaľ to bude možné, udržím to aj neskôr. Nakoniec som dobehol svoju druhú najrýchlejšiu stovku v živote s priemernými tepmi 125 bpm.
Zdroj Foto: Garmin Connect - Martin Urbaník, Letecká stovka web
Trénovanie v pomalom tempe sa teda začína vyplácať. Viac som o tom písal tu. Držanie nízkych tepov malo za následok, že vyštartovnaní "naštartovaní“ mi ušli o riadny kus. A kamaráti dobrovoľníci aj niektorí bežci, ktorých som len zľahka pomaly a postupne dobiehal sa čudovali až do 63. kilometra, že som ešte vzadu a hovorili viac menej to isté, „kdeže som sa zabudol a prečo idem tak pomaly“. Ak sa lepšie prizriete na obrázok kde mám tepy rozložené po celej 107 km trase (prosím ignorujte úvodné vysoké vystrelené bpm, je to charakteristický chaos hrudného pása, ktorý potrebuje, aby ste sa aspoň trochu v úvode spotili a potom sa on nejak usporiada a kalibruje do normálu), potom uvidíte, že som sa s tempom a drobnými nástupmi začal hrať až na trase za občerstvovačkou K4 Duchonka. Tam mal službu aj môj otec a veľmi podobne ma na nej vítal...
„No sérvús a kde si tý? Si v poriadku? Nie je ti nič? Ako sa ti ide? Prichádzajú sem ľudia a pýtajú sa ma, či sa ti niečo nestalo, že ideš pomaly.“
„Tata, na to mám len dve odpovede. Nečítali môj predošlý blog (čomu sa nedivím), kde som jasne písal, čo tu dnes budem robiť a načo som tu. A druhá vec, možno to znie divne, ale faktom je, že nik okrem mňa netrénuje ako JA. Veď je to logické, ja a len ja :) viem, čo som za posledné dni a týždne ne/behal a teda len ja viem, čo má byť čiastkový cieľ tejto mojej tréningovej 100-ky. Ak sa sem dnes prišiel niekto naháňať, prosím, ring je voľný a celkom priestranný :). Veď sa aj na tú hrádzu všetci poriadne vyrútili. Ja si dnes idem svoje :). A neboj, tata, veď preteky začínajú buď tu na 63. kilometri, alebo dokonca až na Inovci. Idem si vziať polievku. Drop bag nepotrebujem, ide sa mi skvele a žiadne pľuzgiere ani odreniny nemusím riešiť.“
„Fakt sa ti ide dobre?“
„A čo to nevidíš, tata?“ :))
Dano Blonski, môj bežecký parťák, mi utiekol nie len na štarte, nie len z občerstvovačky na Bezovci, kde som ho tesne pred stanicou prvýkrát „docvakol“, ale odchádza aj tu na Duchonke (K4) tesne potom, čo ja som na stanicu prišiel. Dobieha ma tu aj Radka Paulinyová, ktorá bola vždy pre mňa nedostihnuteľnou bežkyňou a asi pred hodinou ma poslala pred seba, nech idem, že ona teraz kopce netrénuje a nedáva to tak ľahko ako ja. Na občerstovačke pozobala kyslé uhorky a už je preč. Ja sa síce s tatkom nevykecávam ako v Kálnici v 2018-om keď sa mi fakt do zimy a vetra na posledných 20+ kilákov nechcelo, ale tiež sa dnes nikam veľmi neženiem. Cítim, že mám veľkú rezervu a až za touto stanicou by som si mohol vyskúšať aj trošku „kopnúť do vrtule“. Ale len trošku! Pretože ja tu dnes trénujem, spoznávam svoj nový štýl behu a zatiaľ ma to nesmierne baví.
Zdroj Foto: petermeciar.sk, kamaráti Daniel a Radka
K tepovke a k zóne Z2 už len toľko. Jasné, že som neskôr išiel aj Z3. Dokonca som niekedy rozmýšľal (nadobudol pocit), že by som mal byť už v Z4-ke, no nedialo sa. Šiel som z tohto pohľadu veľmi vyrovnane. Na môj threshold (čítaj trešhold :)) 150 bpm som v ten deň v podstate ani nesiahol. Chcel som, aby mala táto 100-ka minimálne negatívne dopady na moju kondičku a schopnosť vrátiť sa do tréningu. Podarilo sa, som nieže spokojný, ale som prekvapený, koľko mi toho v energetickej bandaske v poslednej tretine pretekov ešte zostalo. Samozrejme, mám z toho veľkú radosť a rastúcu dôveru v celý ten tréningový proces, ktorým prechádzam.
TEST 4
TESTOVANIE WSER STRAVY – tu sa takmer všetko podarilo. Išiel som do tohto druhu testu s veľkým otáznikom. Nikdy som toľko gélov na trase pretekov nepojedol. Moja klasická strava bývala mastný chlieb s cibuľou, oriešky pražené solené, snickers tyčinky, pomaranče, pivo, polievky, tuc-tuc keksy alebo podobné krekry, kofola, coca cola, slané pagáče, banány. Jedával som na staniciach väčšie množstvá a ak som niekedy zjedol nejakú tyčinku alebo kus snickers-ky na trase, bol to sviatok. Rovnako som aj pil nárazovo vo väčších množstvách a na občerstvovačky som zväčša dobiehal s minimálne polovicou tekutín.
Tentokrát som si pred pretekmi nabalil v priemere 300 kalórií v géloch na každú z občerstvovačiek. Som nesmierne vďáčný organizátorom, že mi tento experiment umožnili a minisáčičky s gélmi a praclíkmi mi rozniesli po trati. Od K3 stanice na Bezovci som si zbalil do sáčičkov aj malú kukuričnú placku z Kauflandu a do nej zavinutý buď syrový korbáčik, alebo tavený plátok syra cheddar (toto vraj bude v Amerike na staniciach). Plánoval som jesť banány, ale tie som úplne vynechal asi aj preto, že na staniciach som už nemal chuť na sladké potom, ako som medzi stanicami minimálne 2, resp. 3 sladké gély scucol. Špeciálne na prvú polovicu pretekov som si balil jeden z gélov v príchuti jahoda-banán. Chuťovo bol skvelý, ale v tom chladnom počasí stvrdol a pomerne ťažko sa mi tlačil za pochodu/behu do úst.
Zdroj Foto: guenergy.com
Najväčším pozitívnym prekvapením, s ktorým som nemal ešte donedávna žiadnu skúsenosť, bol tekutý gél (alebo nápoj/energetický koncentrát) GU Liquid Energy Lemonade Gel. To bolo tak neskutočne dobré! Nemal som žiadnu negatívnu reakciu žalúdka alebo čriev. Asi aj preto, že som bežal v nižšej tepovej intenzite a tak tieto „chemikálie“ prijímal organizmus veľmi dobre. Miestami som si hovoril, že si ich v budúcnosti viacero naraz nalejem do normálnej malej fľašky a budem si to priebežne pocuckávať. Neskôr som od tej myšlienky upustil, pretože konzumáciou z 1 malého balenia má človek pod kontrolou dávkovanie tejto energie a mal by ju využívať s rozumom vtedy, keď to potrebuje. Ako sa poznám, ja by som to všetko "lahodno" vyzunkol naraz a potom by som sa isto pototo...:)))
Zdroj Foto: guenergy.com
Ďalšími klasickými gélmi, ktoré som kombinoval, boli GU salted watermelon a salted caramel. Mal som pripravený aj ten špecifický nedostatkový gél SLATED LIME s extra+ navýšeným podielom solí, ale na tie iné mi to tak dobre v deň D išlo, že som po ňom nesiahol a zašanoval som ho na teplejšie mesiace a týždne. Predsa len, jeho úlohou je dodať značne „vysolenému“ telu to, o čo počas horúcich behov najviac prichádza. Nemám ich veľa a tak som sa rozhodol šetriť. Ukázalo sa to ako správne rozhodnutie a iné gély v kombinácii so zajedaním slanými praclíkmi a so zapíjaním vodou, fungovali optimálne a spoľahlivo.
Ako som to dávkoval? Určite nie tak, ako to bolo napísane na obale gélov (každých 45 minút) 😊 😊 😊. V prvom rade som si uvedomil, že v zóne Z2 spaľujem hlavne tuky, že energia uložená vo svaloch, ktorú som gélovými cukrami nahrádzal z tých svalov neunikala tak, ako keď beží „na krv“ nejaký eliťák. Nejedol som ich ani na staniciach. Tam som len dopĺňal vodu, dal som si nanajvýš kolu alebo polievku. Hlavným chodom na občerstvovačkách K3, K4, K5 bola moja kukuričná placka so syrom. No veď aj v nej sú nejaké tie karbáče, nemi?! :) Na trase som väčšinou po zjedení placky ako prvý zjedol malý kúsok tyčinky snickers. Ale len taký malý, aby som sa viac odmenil chuťou, ktorú mám veľmi rád. Nasledovali gély a väčšinou v druhej polovici úseku medzi stanicami som zjedol v kroku v stúpaní do kopca praclíky. Práve keď som mal z nich sucho v ústach, otvoril som si ten citrónový „liquid“ malými cuckami 😊 som si tie praclíky zvlhčil aby som ich dokázal prehĺtať. Zvolil som na dopĺňanie energie vždy kráčanie do mierneho, či strmého kopca. Nikam som sa v kopcoch neponáhľal, vedel som, že tráviť mi bude. Keďže som takto jedol kontinuálne a bol som schopný na moje vlastné počudovanie zjesť postupne (nie nárazovo) 600 – 800 kalórií medzi stanicami K2 až K6, nemal som v akomkoľvek teréne energetické výkyvy a teda ani žiadnu krízu.
Zdroj Foto: forktospoon.com, coca-cola.com, zerostore.co.uk
A ešte sa mi na záver tohto gastro testu žiada napísať jedno zhrňujúce konštatovanie a zistenie: Keďže som vedel, že pobežím (alebo budem aj kráčať, ak to bude nutné) väčšinou v nízkej intenzite od 116 do 131 bpm, vedel som, že nemusím baliť veľa gélov, ktoré treba „búchať“ keď idete ako draci. Využíval som gély a vôbec veškerú stravu hlavne podľa toho, aký je práve predo mnou terén/profil. Mohol som si po každom kopci, keď už som prijal na jeho začiatku aj kalórie, dovoliť následne pobehnúť rozhodne v inom tempe, v akom sa pohybovali bežci, na ktorých som práve dovidel. Keďže som nerozumne nezaťažil žalúdok gélmi, tak som naopak za vrcholom kopca mohol občas odvážnejšie (najmä po 63. kilometri) dupnúť do pedálov. Nie, neboli to šialené zrýchlenia, ale boli natoľko iné, že som z nich dokázal mať veľkú radosť, zvlášť ak sa k tomu pridalo ešte plynulé predbiehanie kamarátov bežcov, ktorých som ani nedúfal, že predbehnem. V tomto poznaní by som sa rád naďalej stále zlepšoval a tento základ taktiky by som chcel neustále až do 29. júna ladiť. Uvidím, čo to bude robiť s organizmom, keď vstúpia na scénu tréningov a pretekov vysoké teploty. Isto zažijem ešte mnoho prekvapení a „poučení“ 😊. Už teraz sa na to teším.
TEST 6
NOVÝ BEŽECKÝ RUKSAK – Ako som písal pred časom, ruksak/vestu som si vybral hlavne pre kombináciu viacerých potrebných faktorov, ktoré sa u neho zbehli. Boli nimi hlavne bledá farba do kalifornských horúčav, keďže primárnou úlohou chrbtovej časti je byť nosičom na rozpúšťajúci sa ľad a na ten účel nemá cenu brať tmavý ruksak 😊. Následne som kvôli tom ľadu musel zvoliť taký svetlý ruksak/vestu, ktorý bude mať oddelený vrchný medzilopatkový transportný priestor od spodného (kvázi nadľadvinového) priestoru. A to z toho dôvodu, že keď bežcovi na stanici WSER nasypú za krk dole vestou kýbeľ ľadu, ten musí ostať čo najvyššie medzi lopatkami, rozpúšťať sa tam a chladiť tak celú plochu chrbta. Napadaný ľad na ľadvinách, alebo tesne nad nimi, nerieši potrebný spôsob zachladenia. Následne, keďže fľaše ponesiem v rukách, je dôležité, aby predné kapsy, boli veľmi komfortne prístupné rukám, prstom bežca (minimum zipsov, žiaden suchý zips a podobne). Adidas Terrex vesta, ktorú som si kúpil toto má, ale na Leteckej stovke sa „ľadové testy“ samozrejme nekonali 😊.
Zdroj Foto: Letecká 100-ka FB
Dôležité bolo vidieť, čo to robí s kapsami a ako sa v nich dobre bežcovi manipuluje, keď sa tam reálne tie gély, praclíky, pohárik, čelovka, telefón,..., umiestnia. Z tohto pohľadu test počas Leteckej 100-ky dopadol na výbornú a teda som tak trochu „zabuchnutý“ do tej vesty, podobne ako do topánok, ktoré budem obúvať na prvých cca 35 km pretekov WSER. Ale letné testy toho môžu ešte veľa zmeniť. Dúfam, že to dopadne dobre a budem sa môcť sústrediť už len na tréning a nie na výbavu.
TEST 7
ČAS STRÁVENÝ NA OBČERSTVOVACÍCH STANICIACH – jeho cieľom bolo natrénovať čo najkratší pobyt na občerstvovačkách a la "pitstop efekt" :). Prečo? Pretože na WSER je ich strááášne moc. Poviete si, no jo, tak niektoré vynecháš a ušetríš čas. Áno, aj to plánujem a už som si predbežne vybral tie, ktoré by som rád len prebehol a nezastavil sa na nich. Ale aj tak je dôležité, aby som sa na tých zvyšných dokázal nezdržať dlhšie ako 5 minút. A mojou ambíciou je zdržanie na väčšine staníc max. do 3 minút. A čo na to test na Leteckej 100-ke? No ten sa vôbec nepodaril 😊. Neviem, či to bolo tým pohodovým dňom, tými nízkymi tepmi... Neviem, či to bolo spôsobené tým chladom vonku a teplým krbom (resp. vrúcnymi dobrovoľníčkami) na Bezovci... Možno to bolo preto, že som mal pocit, že bežím pri nízkej intenzite tempom, ktoré je akosi „nadplán“... Predsa len som si pred pretekmi rozpisoval časy na trase pri najlepšom scenári na 16 hodín a pri pomalšom variante do 18 hodín. Skrátka a dobre v 6 zo 7 testov som veľmi s poznatkami s dosiahnutými výsledkami spokojný. Tento jeden som akoby pomerne rýchlo (asi to bolo už na tom super Bezovci pri krbe) fakt vypustil až opustil 😊. Ale v porovnaní s inými minulými stovkami som sa zas ani na týchto staniciach úplne neflákal. Isto bude ešte veľa príležitostí v tréningu aj na podujatiach, ktoré ma ešte pred Western States 100 čakajú, kde si tieto veci budem môcť skúšať a zdokonaľovať sa. Možno už budúci týždeň na ASL charitatívnom behu vo Svite na Kozích chrbtoch. Iné, ako regeneračný beh na konci pelotónu mi pre budúci týždeň na 44 km trase s kumulatívnym stúpaním 1900 metrov ani nezostáva. A práve preto by som tam rád cez občerstvovačky len tak „frnkal“ 😊.
Zdroj Foto: MU "regeneračný" archív :)
Od prvého dňa po skončení Leteckej 100-ky regenerujem. Fyzicky ale aj mentálne. Beriem týždennú pauzu od tréningu ako malú odmenu za to, že som sám seba tak trochu výkonnostne prekvapil na konci prvej fázy mojej prípravy. Cez týždeň som si bol dvakrát po hodine doslova pospinkať v hyperbarickej komore v centre Go Create Performance a dnes večer dokončujem svoj blog na rybách.
Zdroj Foto: MU "regeneračný" archív :)
Neberú, ale s tatkom Palim a s kecami nie len o behu nie je nikdy núdza o zábavu. V pondelok začínam opäť behať, na konci týždňa, ktorý mám pred sebou chcem mať pobehaných cca 65 kilometrov. Nuž tak uvidíme. Už sa na svoj „záhumienok“ v Karlovej Vsi na Dlhých Dieloch opäť veľmi teším.
ZÁVER LETECKEJ 100-KY – BIČ (JEMNE) PLIESKAL NA KONCI 😊
No čo vám poviem... Ešte som z K4-ky na asfaltovú križovatku vykecávajúc cca 300 metrov kráčal s jednou milou dievčinou, ktorá do seba tlačila nutelový chlieb. Vravela, že ona ho ešte dotlačí a ešte bude volať domov a že teda nemusím na ňu čakať... Nebolo mi treba dvakrát hovoriť. Zrelaxovaný som sa rozhodol mierne zvýšeným úsilím „pochytať pár zajačikov“ predo mnou 😊. Asfaltový tiahly briežok mi zachutil, povzbudila ma na ňom ešte priateľským pokrikom Radka a uvoľnený, no veľmi pozitívne naladený som začal odrátavať kilometre na ceste „domov“. Snažil som sa každého, koho som míňal pozdraviť, opýtať sa ako mu to ide a povzbudiť, že už sme skoro doma a treba to už docvaknúť. Po dlhšom čase som už zazrel v kopci aj Danielov čierny odev so striebornou kapucňou a striebornými vzormi na lýtkach šponoviek. Veľmi milo ma prekvapil jeho výkon. On bol teda na tých občerstvovačkách isto omnoho efektívnejší ako ja. Musím sa to od neho naučiť 😊. Usmieval som sa, keď som „hupka-vlnkami“, ktoré predchádzali výstupu na Inovec, prechádzal miestom, na ktorom som sa naučil v roku 2016 na pretekoch na pníku zdriemnuť (vtedy som prišiel do cieľa suverénne posledný). Veľmi povzbudivé bolo pre mňa zistenie, keď som vybehol v šere na zjazdovku, po ktorej sa z Inovca zbiehalo k chate a uvedomil som si, že tam dorazím ešte bez čelovky. V 2016-tom som tam vysilený zalomil na 15 minút a spal na lavici. Teraz som tam vbehol za potlesku dobrovoľníkov a stretol mojich rýchlejších kamarátov, ktorí sa ma spýtali, čo tam tak skoro robím a chválili ma, že mi do „dnes“ ide. Veľmi ma to povzbudilo, no nebláznil som sa, rozlúčil sa s nimi keď vychádzali z chaty a zjedol som pomaly polovicu svojej kukuričnej placky s cheddarom, ktorú som si priniesol z K4-ky. Vedel som, že z ohňom vyhriatej miestnosti vyleziem do zimy a nebudem mať beh do kopca, ktorý by ma zahrial. Ale bol som relatívne pokojný, pretože som necítil veľkú únavu ako zvyčajne. Rozlúčil som sa, vybehol som a bežal som „domov“ pre čistú radosť. Na ceste som mal ešte tú česť a šťastie, že som s bolesťou v bedre dobehol kamaráta a víťaza posledných „dlhých“ STEFANIK TRAIL pretekov, Bohuša Uhrína. Nebolo mi treba dvakrát hovoriť. Veľmi rád som spomalil cestou do posledného kopca a rozprávajúc sa o našich deťoch sme spoločne bežali až do poslednej občerstvovačky 10 kilometrov pred cieľom. Tam som do seba šupol 2 deci coly, pekne sa poďakoval, pozdravil Bohuša aj ďalších kamarátov a pustil som sa do posledných kiláčikov presne tak, ako to mám v záveroch rád, keď sa podarí... Svižne a sám so sebou. Aby som si na konci vychutnal tú ultrabežeckú bodku, kedy človeka zaleje pocit spokojnosti za „prácou“, ktorú sa podarilo v ten deň urobiť. Ja to tak skrátka mám, je to moja cesta a som rád, že zďaleka ešte nekončí.
Zdroj Foto: Lazová 100-ka + archív Štefana Hamrana
A afterka na galérii v telocvični? To je a bude vždy čerešnička na torte Leteckej 100-ky.
*****************************************
MY WSER PLAYLIST_15
*****************************************
Sedieť po boku Paťka Hroteka a vypočuť si pár slov o jeho pretekoch v Amerike, stretnúť po dlhom čase Emilka Páleníka, hovoriť s chalanmi zo štafety "Pobežíme uvidíme" a vidieť ako sa dvaja z nich tešia zo svojho úspešného stovkárskeho krstu, pokecať s Jakubom Pediačom, poľutovať Maja Priadku, poďakovať všetkým v organizačnom tíme cez podanie ruky s Jurom Macákom a Jirkom Horníčkom a prehodiť pár slov s Davidom Šulkom, ktorý bol už pred 11 rokmi friškým členom mojej prvej štafety „Len tak tak“ v pretekoch STEFANIK TRAIL... To všetko sú veci, na ktoré sa veľmi teším a ktoré ma práve v tej záverečnej fáze pretekov posúvajú do cieľa. Samozrejme, Pali nesmel opäť chýbať na fotke z cieľovej afterky 😊. Ďakujem Letecká 100-ka, ďakujem ultra família. Je skvelé sa s vami ďalej stretávať. Tak nech nám to ešte dlho takto vydrží.
Milý priateľ čitateľ, toto je moja cesta na štart legendárnej Western States 100. Čakal som na túto príležitosť viac ako 9 rokov. Nechcem si skúsenosti, zážitky, ale aj rôzne myšlienky, ktoré mi na tej ceste idú hlavou, nechať len pre seba. Tento týžDenník je tu pre každého, koho to osloví a v mojich príspevkoch uvidí aj kúsok seba. Ďakujem každému, kto mi pošle do komentárov spätnú väzbu. Ďakujem za čítanie, zdieľanie, za prípadné podnety k novým príspevkom. Mojim želaním je, aby si si šálku kávy, čaju, horúcej čokolády, alebo pohár vína vychutnal pri mojich textoch ešte o trochu intenzívnejšie. Kúpou "kávy" alebo prihlásením sa za člena podporovateľov a odberateľov mojich pravidelných príspevkov, podporuješ moju snahu tvoriť pre bežeckú komunitu inšpiratívny a užitočný obsah a pomáhaš mi priblížiť sa k veľkému a náročnému cieľu, ktorý mám pred sebou už 10 rokov, no teraz je už skutočne "na dosah".