Ráno som sa zobudil, ešte bola tma tak som ešte pospal. Čaj, raňajky, zbalil som veci, naložil na bajk a začudoval som sa, ako mi to už ide. Potom som išiel do hranice. Srbská strana ok, keďže som opúšťal krajinu, Maďarská strana, pasovák bez slova, potom vyšiel vojak a poprezeral brašne. Hľadal cigarety a alkohol. Bajmok-Bácsalmás. Začal som pedálovať a zdalo sa mi, že stojím na mieste. Cesta bola super, takmer bez áut. Vo väčších dedinách ma oslovovali a prihovárali sa mi ženy (rómky pracujúce vpp) a to už nebolo nepríjemné. Divné, ako sa mi zmenil pohľad na to, čo je otravné. Toto mi prišlo dosť lichotivé. Snažil som sa ísť čo najviac po cestách nižších tried aby som mal cesty bez áut a aj tak som raz vybehol na cestu prvej triedy ale zákaz tam nebol. Od kruhového objazdu bola značka, tak som išiel po cyklochodnílu a ten potom skončil s odbočoval niekde, motať som sa nechcel a tak som išiel zavadzať na cestu. Maďarskí vodiči sú moriadne tolerantní. Potom som šiel na dunajskú hrádzu, kde bola označená eurovelo6 ale ten kúsok, asi 15km bolo veľmi hrboľaté, takže napriek širokým pneumatikam som išiel na najľahších prevodoch krokom, lebo by sa ten bicykel rozsypal. Cestou som rozmýšľal, či to už nedať až domov, nejakých 100km na hranicu a potom už by som to nejak dotiahol. Začala však byť aj kosa a aj sa mi čoraz viac prestávalo chcieť, nakoniec som za dedinou Dömösd za stromami rozložil stan. Kam sa hnať...