Tento text je úvodom do zbierky vzácnych skúseností a poučení z dobrého i zlého. Plánujem napísať sériu blogov, ktoré budú užitočnou a snáď aj pútavou pomôckou nie len na prípravu na WSER, ale aj pre ďalšie podobné letné výzvy na Slovensku, alebo kdekoľvek inde v Európe. Američania skrátka robia mnoho vecí inak, a viaceré z nich sa mi zdajú veľmi užitočné a využiteľné aj pre stredoeurópskeho diaľkového bežca :). Ultratrail je jeden veľký učiteľ a ako onehdá povedal Scott Jurek, "my sme jeho veční študenti". Jo, aj so Scottom som na trase prehodil pár slov o Vysokých Tatrách :) Ale o tom neskôr...
Zdroj Foto: archív Martin Urbaník, American River crossing - Rucky Chucky, 124. kilometer
O ČOM TO CELÉ JE?
Podarilo sa mi kvalifikovať a prejsť 9 rokov trvajúcou lotériou. Dostal som sa na preteky, ktoré sa podarí v živote absolvovať len zlomku športovcov, ktorí sa vo svojom voľnom čase venujú koníčku menom ultratrail. Western States 100 je najstaršia horský 100-míľovka na svete. Nielenže je najstaršia, ale vďaka obmedzeniam národných parkov a rezervácií cez ktoré vedie trasa pretekov, sa na štart každoročne dostane len 369 bežcov, z ktorých sa lotériou na štart dostane len cca 270. Ostatné miesta sú vyhradené pre sponzorovaných bežcov alebo svetovú elitu, ktorá má v sezóne k dispozícii niekoľko kvalifikačných pretekov, z ktorých sa na preteky dostanú priamo, pokiaľ ich vyhrajú, alebo skončia na druhom mieste. Výnimočnosť týchto ikonických pretekov najmä pre mňa spočíva aj v tom, že je do nich každoročne zapojených až 1500 dobrovoľníkov, pre ktorých je veľká česť stať sa neoddeliteľnou súčasťou histórie tohto horského ultrabehu.
Stomíľová trasa Western States s časovým limitom 30 hodín vedie cez pohorie Sierra Nevada v severnej Kalifornii so štartom v bývalom zimnom olympijskom stredisku a mestečku Palisades pri známom jazere Tahoe.
ŠPECIFIKÁ TRASY WESTERN STATES
Špecifickosť tejto trasy spočíva hneď v niekoľkých aspektoch. V prvom rade sa dá povedať, že napriek jej náročnosti, ide o jednu z najrýchlejších trás tohto druhu. Spôsobené je to tým, že štart pretekov je v nadmorskej výške 2000 m n.m. a po prvom vystúpaní do výšky viac ako 2600 m n.m. bežci bežia v priemere väčšinou dolu kopcom do cieľového mestečka Auburn s nadmorskou výškou 400 m n.m.. Stále však ide o preteky v ktorých každý bežec musí celkovo vystúpať až 5500 metrov.
Ďalšou pomerne špecifickou výzvou je rozdelenie trasy do troch veľkých blokov, z ktorých každý je charakteristický iným povrchom, prípadne iným sklonom, ale hlavne inou teplotou vzduchu a povrchu, po ktorom bežci „upaľujú“ so cieľa 😊.
Zdroj Foto: archív Martin Urbaník, dôležitá pomôcka pri čítaní týchto reportov. Názvy staníc a kilometre.
TRASA V TROCH INÝCH BLOKOCH
Prvý cca 50 km blok účastníci nazývajú „high country“, ide o vysokohorský terén s horskými plesami, ihličnatými stromami, skalami aj kosodrevinou, nádhernými horskými kvetmi a pôsobivými výhľadmi. Na ňom sa zvyčajne nachádza sneh, prípadne blato. Toho roku však v zime nebolo extrémne veľa snehu a mesiac pred pretekmi sa sneh začal veľmi rýchlo topiť. Terén bol teda príjemný, schodný a nenarobil bežcom veľa vrások.
Druhý 50 km blok je snáď to najhoršie, čo na trase možno nájsť. Bežci musia prekonať sústavu veľmi horúcich kaňonov, ktoré sa vo svojich útrobách dokážu zahriať až na teplotu 35 až 40+ stupňov. Pri snahe bežať je v nich často neznesiteľne. Teplo vám stúpa zo zeme priamo do tváre a dolieha na vás, akoby ste na seba neustále otvárali rozpálenú rúru na pečenie. Každý z týchto dvoch blokov by ste mali prekonať približne za rovnaký čas sedem hodín, aby ste si uchovali šancu na možnosť dobehnúť do cieľa v čase do 24 hodín. Mnoho bežcov sa práve na tento časový cieľ upína a chce v cieli získať špeciálny, takzvaný „silver buckle“, čo nie je nič iné ako strieborná trofej, ručne vyrobená pracka jazdeckého opasku.
Zdroj Foto: archív Martin Urbaník, prvá časť trasy v pohorí Sierra Nevada pripomínala naše Tatry :)
O treťom poslednom 60 kilometrovom úseku trate hovoria skúsení bežci Western States, že je najviac „behatelný“ a treba si doň ušetriť čo najviac síl na úspešné a sebavedomé napredovanie do cieľa. Tam sa vraj bežeckej elite začínajú skutočné stíhacie preteky. Každý bežec ukáže, čo v ňom po predchádzajúcich odbehnutých 100 kilometroch zostalo. Ukáže sa, ako správne odhadli svoje sily a či o celých pretekoch budú hovoriť ako o úspechu, alebo sa im ich plány nie celkom naplnia, alebo dokonca úplne zrútia.
PRIORITY MOJEJ PRÍPRAVY
Keďže som hobby bežec, nemá úplne význam písať do detailov o tom, akú som mal prípravu. Spomeniem teda len základné ukazovatele a zameriam sa skôr na tie časti, ktoré boli špecifické práve pre tieto preteky. Celkovo sa počas mojej prípravy postupne zodvihol priemer odbehaných týždenných kilometrov z 50 na 75 a v štyroch najobjemnejších týždňoch som sa pohyboval na úrovni cca 85 – 90 kilometrov nabehaných za týždeň. V priebehu polročnej prípravy som od decembra do júna odbehol na Slovensku trojicu testovacích ultra horských pretekov. Začiatkom marca to bola Letecká 100-ka (106 km / +3590 m) , koncom marca zas ALS charitatívny beh Kozí kameň vo Svite (44 km / +1900 m). Na konci apríla som bežal Lazovú stovku myjavskými kopanicami (113 km / +3900 m) a v strede mája som si sám pre radosť odbehol v Malých Karpatoch 83 kilometrový úsek ultratrailových pretekov STEFANIK TRAIL s celkovým vertikálnym stúpaním +3400 m.
Špecifickou prioritou prípravy na Western States bolo častejšie trávenie v posilňovni cca 3 hodiny týždenne so zameraním na celkové spevnenie tela a najmä partií, ktoré mali podržať telo v dlhotrvajúcich zbehoch. Snažil som sa v tréningu nevynechávať strmé stúpania. Zdolával som ich však nie behom, ale dynamickou chôdzou. Snažil som sa 80behov behať v téningovej tepovej zóne 2 a to preto, aby som dokázal efektívne regenerovať a ísť do nasledujúceho tréningu vždy oddýchnutý. Napriek tomu, že sa považujem za celkom slušného bežca downhillov, mal som na pamäti, že toto budú preteky práve o tom, ako vydrží telo odolávať dlhodobým nárazom kvadricepsov a chodidiel pri relatívne zvýšenom tempe dolu kopcom. Áno, behať z kopca je často paráda a slastný pôžitok. Ale ak to máte vydržať 20+ hodín, už to tak atraktívne neznie. Po celý as tréningu som sa učil jesť pri športovom výkone gély, piť energetické mixy a takmer vytesniť bežnú tuhú stravu, ktorou som sa predchádzajúcich 11 rokov na ultrabehoch kŕmil. Trvalo pomerne dlho, kým som sa na takúto stravu naučil behať 5 a viac hodín.
Zdroj Foto: archív Martin Urbaník, Hotel PREMIUM**** v Bratislave, skvelé privátne saunové útočisko na aklimatizáciu. Keď máte byť 30 minút na jeden šup v suchej horúcej 100+ stupňovej saune, verte mi, nechcete ju zdielať s ďalšími 5+ návštevníkmi. O aklimatizácii na horúce podmienky nie len na WSER budem onedlho písať osobitný blog.
Poslednou veľkou špecifickou výzvou pre mňa bol tréning zameraný na aklimatizáciu v horúčavách. U nás boli z pohľadu teplôt takmer až do odletu do Kalifornie nie priaznivé podmienky. Tohoročná bratislavská jar bola chladnejšia a vlhkejšia ako tie predchádzajúce. Ja som však na prípravu potreboval teplo a sucho. Aj preto som zaradil do prípravy dva 10 dňové bloky saunovania, kedy som chodieval každý deň do suchej horúcej fínskej sauny na 30 minút. Keďže klasické saunovanie obyčajne odporúča pobudnúť v 100 stupňovej saune 3-krát max. 15 minút, musel som si na 1x 30 minútový pobyt zvykať postupne. Na konci celého procesu už to nebol takmer problém a všimol som si, že v posledných teplejších dňoch v Bratislave som chodil po údajne horúcich uliciach normálne oblečený v dlhých rukávoch a dlhých nohaviciach bez toho, aby mi bola vyššia teplota vzduchu nepríjemná. Fungovalo to 😊. Prípravu sprevádzali aj drobnejšie zranenia končatín, päty, ktoré často súviseli s presilením, alebo s mojimi starými restami z minulosti, prejavujúcimi sa rôznymi disbalansami rôznych častí tela. Riešili sme tieto problémy za pochodu s tímom odborníkov v Go Create Performance centre a taktiež s mojim dlhoročným fyzioterapeutom, pánom Rasťom Petrilom v centre vitalrehab.sk.
PLÁNOVANIE CESTY
Na cestu do Ameriky som si pribalil podporný tím v zložení Viliam Bendík (logistika, kamera, foto), Pali tata Urbaník (zdravotník a dobrá nálada), môj starší syn Jakub s úlohou nosiť ťažké kufre a byť mojim sprievodným bežcom na posledných 10 kilometroch trasy. Bolo potrebné do dejiska pretekov prísť aspoň týždeň pred štartom, aby sme prekonali časový posun mínus 9 hodín. Po náročnom nočnom presune zo San Fancisca do Olympic Valley (miesto nášho štartu) sme začali aklimatizáciu dospávaním, vychádzkami do okolia a pokračovaním môjho každodenného pobytu v saune. V týchto voľných dňoch som sa zapojil ako dobrovoľník do medicínskeho výskumu Stanfordskej univerzity zameraného na biomarkery vytrvalostných športovcov. Zoznámili sme sa s kaviarňami, reštauráciami a obchodmi v okolí a poviem vám, Amerika veľmi zdražela.
Zdroj Foto: archív Martin Urbaník, Amerika podražela, ale benzín je stále lacnejší ako Coca - Cola...
CIELE BEŽECKÉ A ĽUDSKÉ
Ale poďme späť k behu a k bežeckým cieľom, ktoré som si vytýčil.
Primárny cieľ bol odštartovať a dobehnúť do cieľa v limite pretekov 30 hodín. Tento cieľ sa mi zdal veľmi reálny a splniteľný. Nemohol by sa naplniť len vtedy, ak by sa mi do štartu ešte niečo veľmi zlé prihodilo, alebo ak by po štarte na trase došlo k fatálnemu zraneniu, ktoré by mi znemožnilo pohnúť sa z miesta...
Druhým cieľom bolo pokúsiť sa zabehnúť v čase pod magickým limitom 24 hodín. Celý čas som sa snažil formu ladiť práve na tento cieľ a myslím, že sa mi to v procese prípravy postupne darilo, napriek krátkym výpadkom pre relatívne drobné zranenia. Naozaj som si veril, že 3 úseky trasy 50+50+60 kilometrov dokážem bežať v čase 7+7+10 hodín. Posledný 60 kilometrový úsek som dokonca poznal z roku 2017, kedy som na ňom v roli sprievodného bežca sprevádzal prvého Slováka na Western States, Tomáša Tencera. Veril som si a cítil som sa na to... Ale poznáte to staré známe, „Ak chceš boha pobaviť, povedz mu o svojich plánoch!“ 😊
Ešte šťastie, že nie som bežcom, ktorému pri výkone ide primárne o výsledný zabehnutý čas. Mňa najviac na tomto celom športe baví taktická príprava zameraná na špecifiká každej trasy. Mojim cieľom je vždy %co najlepšie a najefektívnejšie „exekuovať“ priebeh celého môjho behu a to, ako dokážem všetky faktory a procesy počas pretekov držať pod kontrolou.
„PRIHODILO“ SA
Moja tretia aklimatizačná noc v Kalifornii bola z hľadiska spánku „nič moc“. Vlastne si pamätám, že som sa dve hodiny po polnoci prebudil na pocit ohňa v hrdle. Vyľakal som sa. Mal som v krku a na podnebí peklo a bolesť ako pri angíne. Nešlo prehĺtať a tak som hneď fukol do hrdla jednu pastilku, dúfajúc, že to do rána prejde. Neprešlo. Veci sa začali zhoršovať a do stredy som mal už aj riadne sople, hlas ako volanie z hrnca, dutiny opuchnuté, hlavu boľavú a spuchnuté oči slzili a pálili. Bolo mi tak blbo, že som už nikam nevychádzal, zostal som ležať a aj počas dní som spal extra 4 hodiny, len aby som si oddýchol. Nemal som síce horúčku, ale pocity striedajúcej zimy a tepla mi telom prechádzali neustále.
Zdroj Foto: archív Martin Urbaník, Chcel som byť puma! Osud chcel, aby som bol v týždni pred pretekmi opuchnuté, zasoplené, ubolené vajco v posteli... To nas--e!
Zo šlamastiky ma vytiahol bežecký kamarát a môj obvodný lekár Mišo, s ktorým sme boli v kontakte a ktorý mi prikázal zakúpiť špecifické lieky na silnú nádchu: Či to bolo len prechladnutie, alebo nebodaj covid z lietadla? To sa už nedozviem. Rozhodol som sa totiž netestovať a sústredil som sa len a len na zlepšenie subjektívnych pocitov s nebezpečne sa blížiacim časom štartu. Vynechal som aj s tímom viacero bodov oficiálneho programu. Jednoducho všetko ostatné išlo bokom a ja som bojoval o možnosť v sobotu ráno štartovať. Nadopovaný liekmi (skúšal som všetko možné aj nemožné) som sa konečne v piatok ráno začal cítiť lepšie. Mohol som po niekoľkých dňoch konečne voľne nosom dýchať, ale ešte stále mi z neho kvapkalo ako z vodovodu. Nálada sa zlepšila. Vedel som, že v sobotu predsa len vyštartujem. Iné som nijak nepripúšťal. Byť takto nachladený v saune až do štvrtka rána, to nebola žiadna výhra. Jasné, viem, že organizmus sa nesmie počas choroby zaťažovať saunou. Lenže ak som si mal vybrať medzi horúčavou v kaňonoch alebo diskomfortom v saune pred pretekmi, radšej som chcel cítiť menšie dopady horúčav v tej divočine a to bez sauny jednoducho nešlo. Sauna v našim hoteli nebola dokonalá a tak som vlastne 4 dni saunoval svoje nie zdravé telo „len“ v teplotách okolo 70 stupňov, teda na úrovni niekde medzi teplotami infrasauny a regulárnej horúcej sauny. Tušil som, že sa mi dosiahnutie 24 hodinového cieľa vzďaľuje, ale vo fáze pred štartom som si to nechcel pripustiť. Robil som maximum pre zvrátenie, alebo aspoň maximálne zlepšenie aktuálneho zlého zdravotného stavu.
DEŇ "D"
Ráno sme sa pod miestnou prudkou zjazdovkou zoradili na štartovú čiaru už o piatej. Bola síce zima, no ale adrenalín pomohol, a zvládli sme posledné minúty pred štartom prečkať aj v krátkych rukávoch a trenírkach. Vedeli sme, že okamžite po štarte nás čaká viac ako hodinové strmé stúpanie a že nebude trvať dlho a budeme sa potiť ako slony v kufri.
Zdroj Foto: archív Martin Urbaník, O pár hodín štart! Ideme na to...
Ako som už spomínal, prvá časť behu mi pripomínala hrebeňovku Nízkych Tatier alebo Malej Fatry. Striedali sa okolo nás nádherné výhľady na okolitú krajinu, pohorie Sierra Nevada a krásne jazero Tahoe. Netrvalo dlho a v prvom stúpaní sme začali cítiť v chrbtoch a na zátylkoch prvé dotyky vychádzajúceho slnka. Všetci boli v typickej úvodnej eufórii, dôležité bolo nedať sa tou eufóriou strhnúť a vydať zo seba hneď v úvode priveľa zbytočnej energie. Postupovalo sa mi veľmi dobre, obutie a oblečenie som mal dobre vyladené a tak jediným mojim problémom, ktorý sa ma držal takmer do polovice pretekov, bola enormná záplava soplov, ktorá mi tiekla z nosu a znepríjemňovala mi ďalší postup. Bolo to frustrujúce, ale ostatné sa v úvode javilo ako dobre vyladené a tak som sa snažil myslieť len pozitívne a užívať si pohľad na krajinu naokolo.
Som bežec, ktorý za 12 rokov ultratrailu nemáva takmer vôbec problémy s tvorbou pľuzgierov. Lenže lieky, ktoré som si na základe inštrukcií lekára v americkej lekárni vybral, mali okrem toho, že mali spomedzi 4 alternatív najnižšie riziká negatívnych bočných účinkov, jednu veľkú nevýhodu. Bolo na nich napísané, že môžu spôsobovať pľuzgiere. No, neviem, či som si ten obsah príbalového letáku vsugeroval, ale na občerstvovačke Robinson Flat na konci prvej tretiny pretekov som prvýkrát v živote zamieril do stanu zdravotníkov a požiadal o ošetrenie pľuzgierov na pätách. Nikdy pred tým, sa mi niečo také neprihodilo. Zrejme som si na tento prvý úsek zobral príliš jemné topánky, ktoré mali pôvodne predísť šmýkaniu sa na snehu a v blate... Lenže ako som už spomínal, oboje sa tento rok prakticky nekonalo a ja som s topánkami Inov8 X-Talon Ultra 260 s vysokými štupľami a relatívne tenkou podrážkou behal po vyprahnutej veľmi tvrdej zemi a skalách. S náklonom smerom nadol bolo „dielo“ dokonané pomerne rýchlo a vedel som, že ošetreniu a zdržaniu sa už jednoducho nevyhnem. Ale akosi som s tým v hlave rátal a ani cca 20 minútové zdržanie nad plán ma nijak nevyrušilo. Necítil som sa v tejto fáze ani fyzicky a ani psychicky zle. Tak teda, po vytiahnutí krvi a iných štiav z pľuzgierov injekčnou striekačkou mi veľmi ochotné dámy, ktoré mi počas ošetrovania nosili melóny, nakoniec obe päty zatejpovali a zaprisahali ma, aby som si ten tejp až do cieľa neposkúšal strhnúť. Poslúchol som ich a urobil som dobre. Až do cieľa prestali byť pľuzgiere témou 😊.
Zdroj Foto: archív Martin Urbaník, stanica Robinson Flat, drop-bag a a pľuzgier management v jednom :)
Z tejto občerstvovačky som sa s malou stratou rezko vrhol do tej strednej horúcej časti pretekov. No teda, noc mala mať stále svojich 28 stupňov, ale predsa len to popoludnie a podvečer v 35+ teplotách v kaňonoch, to bolo niečo... Tak teda bežím usmiaty priamo do jamy levovej. Vlastne ich bolo viac a neboli to len tak nejaké jamy. Boli to horúce kaňony, z ktorých dva Deadwood a Eldorado kaňony ma mali totálne vysať z energie a ukázať, ako som si teda s tou „chorobou z lietadla“ v skutočnosti ne/poradil. Ak sa niečo v mojich pretekoch pokazilo a ono sa pokazilo, tak to bolo ovplyvnené najmä smrtiacou zostavou „stúpanie na stanicu Devil’s Thumb”, ktoré bolo nesmierne horúce a mimoriadne strmé.
Zdroj Foto: archív Martin Urbaník, Čím viac klesáš do kaňonov, tým horúcejšie tam je. Blé... Eldorado - Michigan Bluff
V čase, kedy som tento úsek prechádzal, bolo snáď najsilnejšie sálanie tepla v kaňonoch doplnené o slnečnú kulmináciu na popoludňajšej, resp. podvečernej oblohe. Rovnako zbeh do najhlbšieho z kaňonov Eldorado bol beštiálne horúci. Vedel som, čo ma čaká, pretože som si ho napriek zdravotným problémom bol päť dní pred štartom pozrieť a prebehnúť. Myslím, že ak by som nevedel, čo presne ma čká pri klesaní do tohto kaňonu, asi by som mal slzy na krajíčku. Ja som však vedel, že dole tečie pomerne hlboký potok Eldorado a plánoval som sa do neho celý na 5 minúť ponoriť a schladiť. Tak sa aj stalo a možno mi to zachránilo celé preteky. Napriek tomu, že som zaznamenal ďalšiu časovú stratu, na môj 24 hodinový cieľ som mal na dne kaňonu Eldorádo stratu približne hodinu, napriek tomu som veril, že keď pôjdem rozumne a nespanikárim, mám na to, aby som poslednú časť od stanice Foresthill až do cieľa, bežal omnoho rýchlejšie ako potrebných 10 hodín. Vyšlapal som teda pomerne ležérne do stanice Michigan Bluff, kde som svoj podporný tím stretol po druhý raz. Asi som to šiel príliš konzervatívne. Predbehlo ma tu pomerne veľa bežcov. Možno som mal práve tu, po osviežujúcom potočnom kúpeli trochu pridať. V kopcoch som relatívne dobrý, ale kto vie. Možno práve tu už prestali pôsobiť niektoré tabletky a grilovanie f kaňonoch finálne spôsobilo, že som už v tejto fáze nemal takú chuť do jedla ako na začiatku. Bez non-stop prijímania kalórií sa časom každý ultra bežec vyčerpá a už nie je z čoho tlačiť energiu do svalov. Bol som ale práve na dne kaňonu Eldorádo. Údajne najinteligentnejší bežec veterán, ktorý kedy Western States bežal, Tim Twietmeyer, ma osobne ubezpečil, že ešte stále mám na to, aby som v cieli atakoval čas 24 hodín. Vystúpal som teda kľudný na Michigan Bluff. Mal som síce sklz, ale hodlal som sa najesť a pustiť sa do stíhacej jazdy. Ešte som slušne pribehol na stanicu Foresthill, odkiaľ bolo možné zobrať si do záverečnej tretej časti trasy sprievodného bežca asistenta. Bol ním Slovák, žijúci v Kalifornii, môj kamarát Viktor.
Zdroj Foto: archív Martin Urbaník, Stanica Foresthill 100. km - tu som to pokazil. Zaskočený správami o požiari, prestal som sa koncentrovať, keď to bolo najdôležitejšie. Malo to za následok viacero neskorších chýb.
Na stanici Forresthill, ma ale nečakal len môj sprievodný bežec, ale aj nemilá správa, ktorá ma vo večernej únave dosť vykoľajila. Niekto by si mohol asi aj právom zaťukať na čelo, ale správa o tom, že na stanici, ktoré som mal neskôr opäť stretnúť môj tím, sa nedá dostať, môžu tam len bežci a dôvodom k tomu bol fakt, že neďaleko v lesoch vznikol požiar a hasiči potrebujú mať uvoľnené komunikácie práve tam, kde mali pôvodne parkovať zhromaždené autá podporných tímov. Dostal som podvedome strach, že sa o pár hodín môžu prerušiť alebo zrušiť preteky. Nemal som dobitý ani telefón a ani baterky do slúchadiel. Ja ale vždy dokážem siahnuť na dno svojich fyzických apsychických síl le nak mám vo finálnej fáze pretekov okolitú realitu zatiahnutú závesom hudby, ktorú som sin a túto príležitosť skladal vo svojom playliste, ktorý som si pre túto udalosť a pre túto situáciu vyskladával dva roky. Nevzdával som sa. Prezlečený, prezutý, odľahčený od mnohých predmetov vo veste, vybehol som s Viktorom na trasu rezkým tempom už len s malou ľadvinkou, fľašami a dvoma čelovkami. Rezké tempo nám trvalo možno prvú polhodinu, kým sa v ďalšom kaňone, resp. klesaní k rieke úplne nezotmelo. Nahlodaný hlava, rozhicované a vyčerpané telo a chýbajúci doping v podobe hudby, na ktorej ja skrátka tie závery vždy dávam, to všetko sa zmiešalo a podalo si ruky s mojou zdravotnou indispozíciou. Napriek tomu, že sa mi na potešenie sople minuli kdesi v horúcich kaňonoch, pociťoval som slabosť v nohách, nevedel som hlavu vypnúť a telo zapnúť. Nič nepomáhalo, ani vtípky, ani snaha rozohnať negatívne myšlienky Viktorovými rečami o všeličom možnom… Skúšal to na mňa s odkazmi od kamarátov zo Slovenska, potom mi vysvetľoval ako sa z nôh zmije prípadný zásah listami “jedovatého duba”, prešli sme na tému feministiek, ktoré sa snažia o vyššie percento štartujúcich žien na Western States (takt á téma na mňa vôbec nepôsobila povzbudivo 😊)… Nič nepomáhalo a v tomto štádiu som sa začal fyzicky aj mentálne viac menej prepadávať a moja strata na výsledný čas 24 hodín sa nenávratne prepadávala. Korunu tomu dal fakt, že sa mi od zobudenia o 4:00 ráno nepodarilo ísť na “veľký záchod” a tak som si v danom momente už 120+ kilometrov všetko niesol do cieľa. A toto vie naozaj ultrabežca odrovnať bez toho, aby si uvedomoval, čo mu najviac momentálne škodí. Skrátka a dobre, ak nesiete nezanedbateľný náklad v hrubom čreve po dlhú dobu, veľká časť krvi, ktorú by ste potrebovali vo vašich nohách, je práve presunutá na mieste, kde vám bežecky vôbec nepomáha. Skôr naopak…
Zdroj Foto: archív Martin Urbaník, V druhej polovici brodu rieky American River mi hamstringy v ľadovej vode zovreli kŕče... Vôbec sa mi to nepáčilo :))))))
Prestal som teda vo finálnej fáze, keď som mal do toho dupnúť, prijímať kalórie. Nahrádzal som to tekutinami, ale žalúdok už si išiel svoje, zasekol sa a vypitú vodu už som do tela kam patrila nevedel efektívne distribuovať. Žalúdok sa premenil na jeden nepriepustný lodžgajúci balón. Prestal som pod tlakom močiť, čo je vždy zlé znamenie a na nič som nemal chuť. Och, ako by som teraz potreboval nie slová pacera, ale hudbu, ktorý by mi pripomenula moje tréningy a preteky v Karpatoch… Prichádzali sme na občerstvovačky, kde som prejavoval záujem už len o kocky ľadu. Z celého dňa som bol uvarený a tak som si z nich v ústach vyrábal studenú drť, ktorá ma chladila. Nahrádzal som tým čiastočne aj príjem vody. To ale stačilo len na prežitie, nie na zdramatizovanie záverečných 40 kilometrov.
*****************************************
MY WSER PLAYLIST_27
SAINT MIDDLETON x PYPR x UNSECRET, Everything Is Changing
BRUCE SPRINGSTEEN, I'm on fire
*****************************************
20 míľ pred koncom pretekov prišla fáza brodenia American river. Bola to paráda. V tomto roku bola voda relatívne nízko a tak sme zažili brodenie naprieč riekou za pomoci lana. Keď je voda vysoko a teda jej prúd je omnoho silnejší, organizátori prepravujú bežcov v nafukovacích člnoch “kompa” systémom. Zanorili sme sa s Viktorom do vody. Miestami som ju mal po prsia. Nikdy nezabudnem na miesto v rieke, kde každému z bežcov stúpla voda do výšky pása a tak mu definitívne zachladila až zmrazila 100+ kilometrovým horúcim behom rozdrásanú zadnicu… Všetci sme na tom mieste na pár sekúnd zajódlovali a tie komické zvuky sa po hladine šírili všetkými smermi. Nedalo sa na tom nesmiať 😊. Po prebrodení rieky som si vo vopred distribuovanom balíku našiel suché topánky aj ponožky. Vďaka niekoľkominútovému pobytu v ľadovej rieke som chytal do končatín parádne kŕče, ale nakoniec som ten pit-stop absolvoval. Čakal nás údajne „behateľný“ terén, na ktorý som si mal z roku 2017 pamätať. Nepamätal. Ba dokonca som zistil, že sa mi tie singl traily, často s krátkymi ale strmými zvážnicami a rozbitými jarkami zdali technicky náročnejšie ako čokoľvek v predchádzajúcich dvoch tretinách pretekov. Ultra fáza bola tu, dá sa povedať, že ma trafila úplne presne a do veľkej miery zaskočila.
Zdroj Foto: archív Martin Urbaník, WSER má vysokú spotrebu ponožiek a nechtov...:) Oba palce a pravý malíček sa porúčali :)
Nikdy to nie je jeden faktor, ale skupina faktorov, ktoré namixujú koktejl problémov, ktoré treba rozmotať a jeden po druhom vyriešiť za pochodu. Vďaka Viktorovej pomoci sa mi to aj do istej miery darilo. Dal som si záväzok, že v tú noc sa grcať nebude a negrcalo sa. Rovnako som sa chcel hýbať nech mi bolo akokoľvek momentálne šoufl a hýbal som sa 😊. Aspoň minimum vody, alebo ľadu, alebo rozpusteného energetického mixu Roctane som potreboval do seba kontinuálne dostať. Aj vďaka Viktorovým apelom a pripomienkam sa tak stalo. Nuž ale na veľké pretekanie to nebolo. Opustil som sa najmä v hlave. Vedel som, že čas je v tú noc rýchlejší ako my a aktuálne nemáme čím do kotla podkúriť. Ani materiálne a ani emočne… Prejavilo sa vyčerpanie z dňa a dramaticky znížený potenciál výkonu možno pre lieky, možno pre tú pliagu, čo ma na pár dní pred pretekmi vtlačila do postele. Nič to. Napredoval som pomaly, ale napredoval som. A vedel som, že 10 kilometrov pred cieľom ma čaká nový pacer Jakub, môj syn a hodlal som si to s ním riadne užiť.
PÁNOBOH SA NAKONIEC PREDSA LEN ZĽUTOVAL
Po strastiplnej nočnej jazde malo konečne začať svitať. Tešil som s ana občestvovačku s názvom Quarry Rd, kde mali slúžiť a tvrdiť muziku ikony pretekov Scott Jurek a Hal Koerner. Privítal ma Hal a vraví, “Čo pre teba môžem urobiť? Máme všetko čo potrebuješ.” Odpovedám, “Prídeš dnes po šichte do cieľa? Ťahal som sem zo Slovenska tvoju knihu, aby som získal tvoje venovanie a podpis.” Hal na to, “Jasné budem tam! Dáš si melón?” Presne na to som mal chuť, privolal Scotta a ten to doniesol… So Scottom sme kecali o tom, ako by konečne rád prišiel s rodinou do Vysokých Tatier a prešiel si tiež Tatry z Poľskej strany. Nálada bola hneď lepšia, obaja boli prezlečený za akýchsi kráľov v sutanách a na hlavá mali osadené kráľovské koruny. Vtom na mňa kričí nejaký hlas, “Martin?! Ty si tu?!” Spoznávam moju obľúbenú a z roku 2019 (z UTMB) kamarátku, Sally McRae z tímu Nike Trail, ktorú zomlela nejaká kríza a nevyzerá úplne dobre. Chúli sa na stoličke, jej sprievodný bežec sa stará viac o seba ako o ňu a ja vo svojom vnútri cítim akúsi malú egoistickú príležitosť, zanechať už po druhýkrát na veľkom podujatí za sebou takúto bežeckú hviezdu.
Zdroj Foto: archív Martin Urbaník, Sally som v cieli gratuloval, že to nevzdala. "We made it!", zvolala :)
Hlavne ma napadlo, že o približne 6 kilometrov ma čaká môj 16-ročný syn, ktorý je vo svojom vnútri isto sklamaný z toho, že spolu nebudeme naháňať limit 24 hodín… Ale, našiel som v tejto situácii akýsi príbeh a novú emocionálnu zápletku/barličku. Konečne nachádzam dôvod, prečo sa mám ponáhľať za Jakubom a do cieľa. Ak “porazím” Sally druhýkrát, to predsa už nemôže byť náhoda! 😊 😊 😊 Dobre sa na tej myšlienke s Viktorom bavíme a s nasolenými melónmi v ruke od Hala a Scotta doslova vybiehame z ich občestvovacej stanice na ktorej jačí z repráku nejaký punk-rock a všetko je to ako v tom najlepšom ultratrailovom sne.
KONIEC DOBRÝ, VŠETKO DOBRÉ
Našiel som si na nasledujúcej občerstvovacej stanici Jakuba. Už sa brieždi a víta nás nový deň. Vyklopím na neho a ostatných členov tímu historku so Sally, podotýkam, že ona je šampiónka a vie sa riadne hecnúť a teda, že máme čo robiť, aby sme pred ňou aký taký náskok udržali. Jakub viac nepotrebuje a vyrážame na posledných 10 kilometrov. Ide nám to, skvele sa bavíme. On mi rozpráva ako preteky prežívali ako tím a ja mu zas líčim, čo všetko sa na trati za posledných viac ako 24 hodín prihodilo mne. Záverečnú míľu si už klušeme spolu s Viktorom, Viktorovou manželkou Veronikou a pridávajú sa ku nám už aj môj otec Pali a Vilo s neodmysliteľnou kamerou v ruke. Asfaltová “viacakomíľa” v naklonenej rovine už ma veru riadne bolí. Cítim, že sa rozlúčim minimálne s dvoma nechtami na nohách. Obyvatelia Auburn nám tlieskajú, vstupujeme na školský tartanový okruh a ideme si takmer celý “víťazný okruh až do cieľa. Čas už definitívne nehrá rolu. Zvíťazili priateľstvo, ľudia, úsmevy, vzťahy, zážitky, tím a v hlave mi nakoniec predsa len hrá zhudobnená The Beatles mantra, ktorú som si vravel na tých posledných 60 kilometroch, keď mi bolo najhoršie, “All we need is love! Ram-tam-ta-ra-ráá…” Pretíname pomyselnú pásku a mne je nesmierne ľúto, že už je koniec.
Zdroj Foto: archív Martin Urbaník, Super tím, ktorý ma dostal do cieľa :) Ďakujem!
No ale, skutočne je už s Western States koniec? Naozaj dodržím predsavzatie, že sa sem už neprihlásim? Nasledujúce dni ma bude toľko veľa vecí mrzieť, ktoré som pokazil, alebo bez možnosti zásahu pokazili mňa… Mám to fakt takto nechať? Stále to nemám 100% rozhodnuté a to je na tom všetkom asi to najlepšie a pre budúcnosť to najzaujímavejšie. No čo, veď aj s jedným jediným lístkom v pomyselnom žrebovacom klobúku mám v decembri 2024 nejakú mikro šancu 😊
Zdroj Foto: archív Martin Urbaník, Tata Pali - zdravotník a usádzač v jednom! Plné nasadenie v cieli :))))))
Milý priateľ čitateľ, toto je moja cesta na legendárnou Western States 100. Čakal som na túto príležitosť viac ako 9 rokov. Nechcem si skúsenosti, zážitky, ale aj rôzne myšlienky, ktoré mi na tej ceste idú hlavou, nechať len pre seba. Tento týžDenník je tu pre každého, koho to osloví a v mojich príspevkoch uvidí aj kúsok seba. Ďakujem každému, kto mi pošle do komentárov spätnú väzbu. Ďakujem za čítanie, zdieľanie, za prípadné podnety k novým príspevkom. Mojim želaním je, aby si si šálku kávy, čaju, horúcej čokolády, alebo pohár vína vychutnal pri mojich textoch ešte o trochu intenzívnejšie. Kúpou "kávy" alebo prihlásením sa za člena podporovateľov a odberateľov mojich pravidelných príspevkov, podporuješ moju snahu tvoriť pre bežeckú komunitu inšpiratívny a užitočný obsah. Teraz môžeš tento bežecký blog podporiť aj výberom niektorej z kvalitných, užitočných pomôcok pre tvoj vlastný beh. Stačí kliknúť a vybrať si formu podpory. Ďakujem!